top of page
  • Writer's pictureMgr. Miriama Sekelská

SERIÁL: Skrutkáreň - pýcha Starej Ľubovne

Updated: Nov 26, 2021

Pred takmer 60 rokmi otvorili pod hradom Ľubovňa podnik, ktorý zamestnával stovky ľudí. Skrutkáreň v Starej Ľubovni patrila v rokoch 1962 – 1989 k najväčším výrobcom skrutiek do dreva, kovu a plastov v bývalej Československej socialistickej republike. Základný kameň bol položený v roku 1958.

Buldozér bol v Starej Ľubovni v r. 1958 raritou.

S prípravnými prácami na stavbe najväčšieho priemyselného závodu v okrese sa začalo v roku 1956. Investičnú úlohu na výstavbu nového závodu vypracovala Hlavná správa druhovýroby Ministerstva hutného priemyslu a rudných baní. Závod Skrutkáreň Stará Ľubovňa bol zriadený 1. marca 1958 na základe ustanovení Štatútu národných podnikov Ministerstva hutného priemyslu a rudných baní príkazom riaditeľa Hlavnej správy druhovýroby číslo 5/58 z 12. februára 1958 s názvom Šroubárna Žatec, národný podnik, závod Stará Ľubovňa so sídlom v Starej Ľubovni.

Za vedúceho novozriadeného závodu bol menovaný František Lipka. Základný kameň položili 29. augusta 1958 pri príležitosti 14. výročia Slovenského národného povstania. Stavebné práce vykonávali Pozemné stavby Prešov – Stavebná správa 1 Michaľany nad Torysou. Vedúcim stavbyzávodu bol Rudolf Ševela.


V okrese neboli odborní pracovníci špecializovaní na výrobu skrutiek. Aby sa zaistila plynulá výroba v novovybudovanom závode, bolo nutné odborne pripraviť budúcich zamestnancov. Preto sa už v rokoch 1959 a 1960 v Šroubárnach, národný podnik Žatec, školilo 32 robotníkov a 19 technicko-hospodárskych pracovníkov a v Šroubárnach Libčice nad Vltavou jeden technický pracovník a 36 robotníkov. Robotníci z miestnych zdrojov neboli vyučení v strojárenských profesiách, ale iba zaučovaní ako lisári, zoraďovači závitorezných automatov, drážkovačiek, valcovačiek a opravári pre bežné, stredné a generálne opravy. Neskôr prví zamestnanci zaučili ďalších pracovníkov pri obsluhe strojných zariadení. Pre výchovu odborných pracovníkov sa uvažovalo so zriadením výcvikového strediska v ČSAD v Podolínci. Výroba v novom závode sa začala 5. novembra 1960. Na slávnostnom otvorení novovybudovaného podniku Skrutkárne sa okrem straníckych predstaviteľov, obyvateľov mesta a zamestnancov zúčastnil aj Ivan F. Šulgin, generálny konzul ZSSR v Bratislave.


DESAŤ TON SKRUTIEK

Hlavnou výrobnou náplňou boli skrutky do dreva s priemerom 1,5 – 10 mm s pologuľatou, zapustenou a šošovkovou hlavou a skrutky do kovu strednej hrúbky 2,6 – M 10 s valcovou, zapustenou a šošovkovou hlavou. Po spustení skúšobnej prevádzky sa do konca roka vyrobilo okolo 10 ton skrutiek. Vtedy sa ešte nedalo hovoriť o skutočnej výrobe podniku, išlo hlavne o organizovanie a zaškolenie zamestnancov a zabezpečenie plánovaných úloh na rok 1961. Z tohto dôvodu boli pri podniku zriadené večerné školy na získanie potrebnej kvalifikácie.

Pretože podnik bol ešte stále v skúšobnej prevádzke, v marci 1962 sa uskutočnilo preberacie konanie. Preberacia komisia Ministerstva hutného priemyslu a rudných baní odporučila uviesť podnik do trvalého užívania od 1. apríla 1962.


Výber z materiálu Ľubovnianskeho múzea. Autori: Dalibor Mikulík, Eduard Laincz

 

Spomienky bývalej zamestnankyne

MAGDALÉNY ŠPESOVEJ:

M. Špesová s podnikovým riaditeľom E. Heinsom.

Môj otec, Ján Špes, bol pri vzniku Skrutkárne, keď sa začali výkopové práce. Bol majstrom výstavby, dohliadal na správne technické postupy od jej začatia až po kolaudáciu. Pamätám si, že pracoval aj v soboty, na konci mesiaca neprišiel domov ani v nedeľu. Pripravoval podklady pre mzdárku na výplaty pre robotníkov. Prespal v práci a v nedeľu poobede som s mamou išla na návštevu k otcovi do Skrutkárne.


V 60-tych rokoch, mala som asi deväť rokov, ma prišla mama vypýtať zo školy, aby som išla k otcovi do Skrutkárne a priniesla domov zväzok kľúčov, ktoré zabudol nechať doma. Mama tak pred odchodom do práce nemala čím zamknúť dom. Išla som z Podsadku peši, vtedy boli na Mýtnej ulici len tri-štyri domy a mliekareň.


Pamätám si, že strojov v závode bolo len pár, ale neskôr s rozbehom výroby už stál stroj popri stroji. Keď stavali kotolňu, už im horel termín a aby dodržali plán na kolaudáciu, tak robili celú noc pri reflektoroch. Neviem, či by teraz dokázali za dva roky postaviť takú budovu na zelenej lúke, kde nebola ani cesta. Ako sa Skrutkáreň rozširovala, postavila sa ďalšia hala, administratívna budova, pozinkovňa, náraďovňa a tiež sa postavili jasle a aj učňovské stredisko, ktoré bolo tam, kde je teraz Palma.

Foto.1: Ján Špes (vpravo). Foto. 2: Ján Špes (vľavo) s Františkom Lipkom.


V ZÁVODE PRACOVALI CELÉ RODINY

Po otcovi nastúpil do Skrutkárne aj otcov brat, jeho manželka, moja mama, otcov najmladší brat, kde si našiel priateľku a neskôr sa stala jeho manželkou, a ešte aj môj bratranec, takmer celá rodina tam bola zamestnaná.


Moja pracovná cesta začala v Skrutkárni v júni 1970. Pracovala som tam necelých 22 rokov. Nastúpila som do učtárne ako všeobecná účtovníčka. Potom som prešla do výrobnej učtárne, následne som sa stala vedúcou všeobecnej učtárne. Neskôr som robila na metodike informačnej sústavy, pod to spadala učtáreň, mzdová učtáreň a financovanie, takže som robila metodické smernice v spolupráci s odborom technického riadenia, ktorému jeden čas šéfoval inžinier Ján Dopiriak. Neskôr som sa stala ekonómkou výrobného strediska 1.


Náš kolektív v učtárni tvorilo trinásť ľudí. Každé narodeniny, meniny sa oslavovali, mali sme svoje rekreačné stredisko v Ľubovnianskych kúpeľoch. Počas 1. mája sme išli do sprievodu, dali sme si guláš a vždy sme skončili u kolegu-kolegyne doma, ktorí nás pozvali na kávu a sedeli sme do večera. Podnik zastrešoval aj šport, či už futbalistov, volejbalistov, basketbal, turistiku, lyžovanie. Pomedzi to sa robili aktivity, napr. tzv. detská letná olympiáda pre deti zamestnancov, neskôr aj pre zamestnancov. I teraz, keď stretnem "skrutkárenca" na ulici, máme sa o čom rozprávať, boli sme ako jedna rodina.

Foto. 1: Kolektív učtárne. Foto. 2: M. Špesová s deťmi na zájazde.


Keď nastala revolúcia, začala v Skrutkárni pracovať VPN. Bolo to veľké boom, viem že vtedy prebehli voľby na riaditeľa. Každý si myslel, že riaditeľ zarába nehorázne peniaze, čo nebola pravda. Niektorí robotníci-lisári zarobili viac. Veľa pracovníkov vtedy dostalo ultimátum - buď odídeš s odstupným hneď, alebo dvoj-trojmesačnú výpovednú lehotu bez odstupného. Ale mnohí nedostali nič. V tom čase podniky zanikali v celom Československu ako huby po daždi.


Spracovala: ms

foto: archív M. Špesová


(2. časť o týždeň)

Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 42 (10. november 2021)

コメント


bottom of page