Seriál Moje vojnové stopy pokračuje spomienkami vojaka 1. sv. vojny pred jej ukončením

Príbehy vojaka Štefana Dubjela pokračujú zážitkami, ktoré smerovali k ukončeniu 1. svetovej vojny. Cenné spomienky spracované zo zápiskov vnučkou Juditou Leščinskou majú rozsiahlejší popis v knihe Moje vojnové stopy.

BLÍZKO DOMOVA

Keď som tak sedel, rozmýšľam, že mi iné nevychodí, len presedieť do rána na tom istom mieste. Ale vtom na druhej strane dakto viezol zrno z rolí, skríkol na roli „hejs“, po chvíľke sa aj svetlo vynorilo spoza brehu, lampášik mihotal sa na predku voza, čo si osvecoval cestu, lebo tma bola veľká. Tak ja som kuščik dostal odvahy. Odistil som záver na puške a vystrelil. To zahučalo po tých lesoch, jak by hrom udrel. Lebo to bola puška velikánska a len po jednom náboji sa do nej kládlo, a patrón prázdny musel sa len s prstami nazad vytiahnuť. Volala sa vendlovka. To s tým strieľali ešte za Napoleóna a Márie Terézie. Pravda, na vojne sme to nepoužívali, len na stráže v krajine. Tak som si ju naladoval a pobral sa ďalej k Forbasom. Jestli by dačo, tak vystrelím, ale náhodou prešiel som šťastne, nič sa neukázalo, až pod Hangrondom som zastal a rozmýšľal, kde sa teraz pustiť, či lesom a či popod les kolo vody. Tak som sa pustil okolo vody. Išiel som nejakých päťdesiat metre a bum do vody. Namočil som sa po pás, vyškrabal som sa hore, a tak som zistil, že sa ďalej nedá ísť, lebo rieka bola rozvodnená po dažďoch. Tak som sa pekne vrátil a pobral sa lesom. Pravda, lesnou cestou, blato, tma, nebolo vidieť ani na krok. Takže som musel veľmi opatrne, pomaličky, lebo jeden chybný krok a by som sa kúľal až do Popradu. Tak som sa pomaličky dostal z toho lesa, celý mokrý, spotený a zablatený. Tak som už kráčal voľnejšie až do obce. Keď som išiel dole obcou, tak zdola kráčal chlap ku mne, ale keď zbadal mňa, a to veľké gverisko a ešte na ňom ten bodák pomaly metrový, tak sa dal na útek. Keď som zavolal - stoj - tak utekal ešte viac. Keď som prišiel k domu, bolo pozamykané. Klopem na vráta, nič, pravda, to už bolo po polnoci, všetko spalo. Dnu som sa chcel dostať, lebo som bol veľmi mokrý. Tak som zabúchal silnejšie, nič.

ZVÍTANIE S MAMOU

Druhýkrát, keď som zatrepal, tak matka vyletela, otvorila dvere, a keď zbadala to ohromné gverisko, tak dobre z nôh nespadla, tak sa naľakala. Rozpoznala ma až v izbe, keď zasvietila petrolejovú lampu, až vtedy prišla k slovu. Sme sa privítali, vyobjímali. Tak som sa preobliekol do čistého prádla, zajedol si a uložil sa spať. A tak som si pretiahol tie dva dni na jeden týždeň. Až potom som sa vrátil k svojmu veliteľovi. Ten ma ozaj privítal s nadávkami. „Štefan, kde si sa flákal tak dlho? Za trest pôjdeš teraz po dvoch dezertérov tu na tretiu obec.

Keď tam prídeš, tak si zober starostu, alebo dakoho z úradu, sám nechoď, lebo sú to nebezpeční, zvlášť jeden z nich, takže mi ich dovedieš, som zvedavý, či to dokážeš.“ A tak som pošiel poľnou cestou. Bol krásny deň, práve sa začínala žatva a bol to pôžitok kráčať pomedzi pšenicu, jaká bola krásna. Keď som došiel do obce, zháňal som starostu. Po ňom ani chýru, ten sa skryl. Takže som nikoho z úradu nedostal. No čo teraz? Prísť nazad bez nich sa mi nechcelo, veliteľovi som chcel dokázať, že ich privediem.

ÚLOHA: PRIVIESŤ DEZERTÉROV

Ale čo, jak sa dozviem, že kde bývajú, keď čo staršie, všetko sa schovalo. Len deti bolo plno okolo mňa, jak obyčajne na obci. Deti boli smelé ku mne, tak som sa ich pýtal, že kde bývajú tí chlapi, mená tých dezertérov som mal. Tak ony ma odviedli k tomu lepšiemu. Ale som sa veľmi zarazil nad tými chatrčami, akurát jak u nás cigáni. Aj som sa pýtal tých detí, či sú to cigáni, povedali, že nie, že sú to chudobní robotníci. Vošiel som do tej chatrče, pozdravil a pýtal som sa na meno, či je to on, ktorého hľadám? Povedá: „Áno, ja som to.“ „Máš so mnou prísť nazad do baní, veliteľ ma poslal.“ V tej chatrči na prostriedku bola vatra, nad ňou bol zavesený na reťazi hrniec a sa varilo. Dvoje detí tam čupeli, jeho žena pri tej vatre a plakali, že otec musí odísť na front. A pýtal som sa na toho druhého, že kde býva, či by mi to nešiel ukázať.

Ale odmietol, že to neurobí, že s takými ľuďmi nechce mať nič spoločného. Vysvetlil mi, že je to až na druhom konci obce, on že počká doma, keď sa vrátime, že pôjde s nami. A tak som putoval hore obcou a zase plno detí okolo mňa. Musel som aj dosť smiešne vyzerať, lebo puška bola pomaly ešte raz taká ako ja. Tak zase som končil len s deťmi, čo mi ukázali, kde býva. Ale do dverí už sa neodvážilo žiadne vstúpiť.

To bol novovybudovaný murovaný dom. Maštaľ, stodola, všetko nové. Vošiel som do toho domu, dvere boli všetky pootvárané, nikde som nikoho nevidel, až keď som vyšiel von na dvor, tak mi deti ukazovali, že utekal na šopu. Takže, on bol iste ukrytý za dverami. Jak ja vliezol dnu, tak on vyskočil a hybaj dozadu, takže som ho nezbadal, ale pošiel som za ním ho hľadať. Volám po mene, ale sa neozval. Pojedné deti boli také odvážne, že prišli za mnou až tam, a tie mi ukázali, že išiel hore na šopu. Tak ja sa zobral a hybaj hore...

Pokračovanie výberu z knihy v ďalšom vydaní ĽN.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, ilustrácia G. Sargsjana

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 19, 24. september 2025).