Volajú ich anjeli strážni. Na najväčšom celoslovenskom kongrese záchranárov v Poprade bola za celoživotnú prácu ocenená trojica záchranárov – medzi nimi aj náš Jozef Senko. Uvedenie do Galérie cti od občianskeho združenia Záchrana nečakal, aj preto zostal pri vyhlasovaní poriadne prekvapený.
Rodák zo Starej Ľubovne chodí na výjazdy za pacientmi od roku 1995, kedy bola v Ľubovnianskej nemocnici zriadená záchranka. Tejto službe ostal verný až doteraz, teda aj u ďalších prevádzkovateľov. „Ani neviem, kto ma navrhol, hoci to len tuším. Kolegovia to na mňa našili, aj preto som ostal pri vyhlasovaní zaskočený,“ prezradil vždy pozitívne naladený záchranár, ktorý sa na pódiu spolu s ďalšími neubránil slzám. „Je to odmena nielen pre mňa, ale aj ostatných záchranárov v našom regióne,“ komentoval uznanie.
Kto Jozefa Senka pozná, vie o jeho bezprostrednom a ľudskom prístupe. Zrejme aj to zavážilo pri nomináciách, keď ho organizátori zaradili do konečného, trojčlenného výberu. „Asi to nie je len o vzdelanosti či múdrosti, ale skôr o dobrých vzťahoch na pracovisku. V našom povolaní by nemala chýbať trpezlivosť a pokoj, najmä v prístupe ku starším pacientom. Mali by sme s ľuďmi viac rozprávať a snažiť sa ich chápať,“ podotkol záchranár zo stanice v Ľubotíne.
Ťažké osudy položia aj záchranárov, na druhý deň však pomáhajú
Zachraňovať znamená prichádzať do styku so situáciami, pri ktorých sú ľudia často na hranici života a smrti. Každá z nich je iná, ale všetky sú jedinečné. „Počas praxe sa mi stalo asi trikrát, že sme boli pri človeku, ktorý už nedýchal a príbuzní ho už oplakávali. Dávali sme mu výboje, aby srdiečko nabehlo. Keď som tých ľudí po nejakom čase uvidel na ulici, vyšli mi až slzy,“ nezakrýval Jozef Senko, ktorý si aj vďaka povolaniu uvedomuje skutočné ľudské hodnoty. „Veľakrát si myslíme, že sme už v beznádejnej situácii, často riešime maličkosti, ako školské známky našich detí, pokazený televízor a neviem čo, pritom sú to banality. Ozajstné problémy sú niekde inde, niekedy mi stačí jeden vážny výjazd a hneď ste pri zemi a veci vidíte úplne inak. Prídete domov k rodine, ste šťastní a nič vám nechýba. Aj nás niekedy osudy ľudí položia, na druhý deň však vstaneme, ideme do práce a chceme ďalej pomáhať.“
Peter Rindoš, foto: archív J.S.
Článok bol uverejnený v ľubovnianskych novinách č. 5/2020 (11. február 2020)
Comments