Talentová televízna šou krajín vyšehradskej štvorky s názvom Virtuózi V4+, hľadajúca mladé nádeje klasickej hudby, už niekoľko rokov otvára dvere pôsobnosti dospievajúcim hudobníkom a vysokou mierou sledovanosti potvrdzuje, že muzikálna klasika nie je výsadou úzkej elity. V rámci nedávno uplynulého ročníka, ktorý hostil aj reprezentantov Chorvátska, si svojou bravúrnou akordeónovou interpretáciou obdiv odbornej poroty a postup medzi semifinálovú dvadsiatku najlepších inštrumentalistov do osemnásť rokov získala i mimoriadne nadaná, úspechy žnúca rodáčka z Údola, Sára Sokolová. Študentka Gymnázia T. Vansovej ponúka náhľad do hlbín súťaže a tvorivej vášne.
ISKRA Z ČIAS DETSTVA
Hudobná cesta činorodej druháčky, utužená familiárnym hudobným duchom, sa začala v siedmom roku jej života. „S výberom nástroja to bolo celkom jednoduché, pretože na akordeóne hrá aj moja mamka a môj brat. Priviedli ma k nemu spolu s pani učiteľkou Máriou Budzákovou v Základnej umeleckej škole Jána Melkoviča, ktorú navštevujem už deviaty rok. Moja pani učiteľka ma pozná od narodenia a možno aj skôr, keďže učila aj moju mamku. Máme veľmi dobrý vzťah a veľa sa spolu rozprávame nielen o hudbe,“ osvetľuje interpretka a na dôvetok poznamenáva, „vie veľmi dobre, aká som, čo ma poháňa vpred, ktoré skladby sa mi môžu páčiť a čo práve potrebujem. Dokáže povzbudiť aj upokojiť.“
PÓDIOVÉ SVETOBEŽNÍCTVO ON-LINE
Pri pohľade na zbierku zdarov medzištátnej úrovne hudobníčka hovorí o internom obohatení: „Vystúpenia i súťaže sú pre mňa nesmierne prínosné, každá z nových skúseností ma osobnostne posúva a dožičí mi niečo, čo tá predošlá nie - inú atmosféru, inú prípravu, iné publikum. Všetky úspechy si veľmi vážim, sú odmenou za vynakladané úsilie.“ Hoc sa konto muzikálnych úspechov napredujúcej interpretky skvie prvenstvami z Austrálie, Rakúska, oceneniami z Francúzska, Chorvátska, Českej republiky, Bosny Hercegoviny či z New Yorku i domoviny, Sára s pokorou vraví, že v ústredí udalostí trvalo víťazí mágia hudby a jedným dychom prezrádza viac o svojej najčerstvejšej skúsenosti: „Súťaž Virtuózi V4+ v Budapešti mi priniesla veľa nových poznatkov a zvlášť ma teší fakt, že som sa jej mohla zúčastniť naživo, nakoľko posledné obdobie nebolo prajné na stretnutia s obecenstvom. Vďaka tejto súťaži ma ako jednu z mála postretla šanca vycestovať a byť blízko inšpirujúcich umelcov. Naozaj som si to užila.“ Sára pripomína, že všetky zahraničné podujatia, črtajúce sľubné vyhliadky na návštevu cudziny, počas ťaživej situácie nahradili alternatívy: „Pandémia našťastie neovplyvnila moju tvorbu, avšak, a to ma najviac mrzí, narušila môj kontakt s divákmi. Koncerty a súťaže prebiehali jedine on-line formou. Veľa podujatí bolo presunutých či zrušených.“
ROZJAZD ZA HRANICAMI
„Do súťaže ma prihlásila pani učiteľka. Najskôr som si nebola istá, či to zvládnem, no napokon prevážil pocit nadšenia z možného zážitku, ktorý by mi rozšíril obzory. Rozhodla som sa skúsiť to a som za to veľmi rada,“ opisuje prvotné pocity nadaná stredoškoláčka a spomína si na priebeh veľkolepej televíznej šou. „Najskôr sa poslala nahrávka hry na nástroji a krátke video, v ktorom sme ako súťažiaci prezradili trochu viac z nášho súkromia, napríklad, aké máme koníčky, ako dlho hráme na nástroji,... Následne prišlo prelomové národné kolo, kedy bolo úlohou slovenského porotného zoskupenia vybrať z okruhu domácich reprezentantov štyroch účastníkov, ktorí vystúpeniami najviac zaujali a tí sa dostali do semifinálovej dvadsiatky, kde súťažili medzi cudzokrajnou konkurenciou,“ objasňuje muzikantka, podľa ktorej pri výbere zaúradovala jedinečnosť: „Každý inštrumentalista musel ukázať, že hudbu zbožňuje a rád ňou robí radosť druhým spôsobom jemu vlastným.“
PRED ZRAKMI VELIKÁNOV V ŠATÁCH NA MIERU
Stret svojráznych talentov za bránami zákulisia vyústil v načaté debaty i nové priateľstvá. „Popravde, spoluúčastníkov som nebrala ako svojich súperov, ale ako kamarátov a šikovných ľudí s rovnakou záľubou, akú mám ja. Neváhali sme prehodiť zopár slov, no žiaľ, keďže mal každý z nás odlišný program, nestihli sme sa spoznať bližšie. Väčšinu času sme sa sústreďovali na vystúpenie, ale mnohé rozhovory, skúšky, konzultácie s mentormi aj možnosť vidieť nádherné hlavné mesto Maďarska sa mi vryli do pamäti. Naozaj ma prekvapilo, koľko ľudí sa na celej realizácii natáčania podieľalo. Všade bolo plno kamier, mikrofónov, káblov. Celý štáb bol skutočne príjemný. Vyskúšala som si prácu s obrovským pódiom a moderátormi, bolo to neopísateľné,“ uvádza mladá virtuózka a úprimne dodáva, že vážená porota v zložení zvučných mien muzikantskej scény - opernej divy Adriany Kučerovej, violončelistu Jozefa Luptáka, dirigenta SOSR Adriána Kokoša, klaviristu Apora Szütsa a neskôr dokonca i maestra Plácida Dominga - u nej ku podivu nevzbudila obavy, obdobne ráz televíznych kôl prekonal hudobníčkine očakávania: „Porota bola milá, nemala som žiaden dôvod mať strach. Koncentrovala som sa na svoj výkon a hudbu. V národnom kole som zahrala skladbu Detektív od Jevgenija Derbenka a v semifinále som sa predstavila so skladbou Koncertino p.III od A. Repnikova. Na pódiu bolo možné všetko, každý sa svojím hraním k divákom prihováral inak. Semifinále bolo nezabudnuteľné. Starali sa o nás vizážisti - šili nám šaty, líčili nás a upravovali. Niečo také som zažila po prvýkrát. Bolo to skvelé, mohla som sa sústrediť iba na hru a neriešiť zovňajšok.“ Sára netají, že si zo súťaže odnáša nielen celoživotný zážitok, ale i osobný prísľub: „Objavila som príbehy tých, ktorí sú vo svojej činnosti jednoducho vynikajúci, a to ma priviedlo k myšlienke nikdy s hudbou neprestať.“
TRINÁSTA KOMNATA, ZÁĽUBY
Pracovitá inštrumentalistka búra predsudky o tom, akými povahovými črtami by mal mladý hráč klasickej hudby disponovať, pričom v zaškatuľkovaniach prívlastkami ako strojený, strnulý, spiatočnícky či konzervatívny, zďaleka nenachádza opodstatnenie: „Mladí ľudia hrajúci klasickú hudbu nie sú podivíni, sú v mnohom rovnakí ako ich rovesníci, taktiež počúvajú populárnu hudbu, športujú, majú rôzne koníčky. Veľakrát sú to veľmi príjemní, inšpirujúci a pokorní umelci, plní radosti.“ Interný pôžitok z hudby muzikálne nadanej gymnazistky tkvie v abstraktnej rovine melodickosti a interpretačnej variability: „Keď hrám na akordeóne, myslím výhradne na súzvuk tónov, tvoriacu sa harmóniu a nechám sa unášať. Najviac ma fascinuje proces tvorby hudby, ten príbeh, ktorý vzniká, keď hrám. Rada si upravujem skladby podľa seba, i keď zatiaľ len zriedka, pretože na to nemám dosť času. Určite v tom ale plánujem pokračovať.“ Sára si svoje dni bez hudby nevie už ani len predstaviť: „Som veľmi vďačná za to, že ju mám po svojom boku. Akordeón sa za tie roky stal mojou neoddeliteľnou súčasťou. Vždy ma dostane do lepšej nálady, a tým mi pomáha pri zvládaní nepríjemných situácií a náročných rozhodnutí. Je pre mňa oddychom aj očistou, lebo všetky emócie vkladám do tónov. Schopnosti, ktoré som vďaka hraniu nadobudla, ma ohromne posunuli v živote aj v gymnaziálnom štúdiu.“ Hru na nástroji dospievajúca umelkyňa trénuje po vyučovaní, intenzívne pred vystúpením, a samotné precvičovanie považuje za ten najťažší krok k vytúženému cieľu pôsobivého prevedenia: „Precízna technika si vyžaduje veľa úsilia, no aj v čase neustáleho cvičenia objavujem čosi nové.“
DÔSLEDNOSŤ, VNÍMAVOSŤ, PREDSTAVIVOSŤ
Akordeónová virtuózka zo všetkého najradšej hráva na zaľudnených miestach a trému neodsudzuje, priznáva, že i pocit nervozity môže byť užitočný: „Myslím si, že tréma patrí ku každému výkonu. Pred vystúpením cítim napätie, ale zároveň sa teším na ten unikátny moment naplnenia. Znesiteľná miera nervozity mi často pomáha vydať zo seba to najlepšie. Občas však, keď sa až príliš podceňujem, mi je najbližšie okolie nenahraditeľnou oporou.“ V spôsobe stvárnenia skladby sa zrkadlí cítenie i charakter inštrumentálneho hráča, ako by interpretka opísala svoj individuálny prejav? „Mám pocit, že môj štýl hrania vystihujú slová - dôslednosť, vnímavosť a predstavivosť. Snažím sa ostať autentická. Klasickú hudbu milujem, dodáva mi silu a prináša nové nápady.“ Vzory v podobe slávnych persón muzikantského sveta u Sáry nečakajte, hudobníčka prezrádza, ku komu vzhliada: „Mojimi hrdinkami boli aj budú moja pani učiteľka a moja mamka. Obdivujem ich doslova za všetko, čo pre mňa robia,“ prezrádza študentka, ktorá v neurčitosti budúcnosti vidí jedinú istotu. „Hudba je môj život. Aj keby som sa jej nevenovala profesionálne, budem s ňou naveky spätá.“
Foto: Archív S.S.
Alexandra Chamillová
Článok bol uverejnený v Ľubovnisnskych novinách č. 7 (23. február 2022)
Comments