Medzi šperkmi často nachádzame predmety, ktoré mali pôvodne inú funkciu. Stávalo sa, že z márnivosti poslúžil na ozdobu predmet, ktorého použitie ako šperku bolo v podstate nezmyselné a protirečivé. Platí to v prvom rade o ruženci, pokornom predmete, ktorým sa ozdobovali ženy na dedinách i v mestách, šľachtičné i slúžky takmer od jeho vzniku.
Ruženec ako pomôcku na modlenie pre tých, čo nevedeli čítať a počítať, odporúčal už v 19. stor. Peter z Amiensu a neskoršie i sv. Dominik, ako aj stredoveké kazateľské rády.
Ruženec na veľa spôsobov
Móda ozdobovať sa drahými ružencami, u nás v stredoveku nazývanými pátere, sa rozšírila v celej Európe a čoskoro jej podľahli aj ľudové vrstvy.
V stredoveku nosili bohaté ženy ako šperk koralové, jantárové a iné drahé ružence, ovešané rôznymi cennými drobnosťami. Proti tomuto prepychu brojili náboženskí kazatelia, čím zároveň poukázali na zaužívanie tohto zvyku. Chudobnejší ľudia nosili lacnejšie pátere, najčastejšie drevené alebo sklenené.
Od 16. stor. ich vyrábali v značnom množstve ako zrnká sklárske huty, v mnohých krajoch ovešané skromnými medailónikmi s náboženským námetom. Vzácne boli aj ružence z olivového dreva, ktoré k nám prišli z Talianska. Starý zvyk nosiť ruženec ako šperk alebo nosiť šnúru farebných korálikov tvoriacu ruženec pretrval u nás veľmi dlho, v niektorých krajoch ešte do začiatku 20. storočia.
Ružence, ktoré prinášali pútnici ako milú pozornosť rodine a známym z najrozmanitejších pútnických miest a chrámov, neboli určené iba na modlenie. Ružencami sa totiž rozmnožovala zásoba drobných ozdôb, ktoré každá žena uchovávala v uzlíčku vreckovky alebo v škatuľke medzi šatstvom.
Na krk zápästie i pás
Starým spôsobom zdobenia ruky bývalo aj okrútenie ruženca okolo zápästia. Najčastejšie sa ovíjal okolo hrdla alebo bol zavesený na páse. S týmto spôsobom ozdobovania sa dnes už nestretávame. Ružence už boli dávno nahradené radom farebných alebo lesklých sklenených zrniek, vzadu na zaviazanie.
V zamagurskej obci Veľká Lesná sa dodnes povráva, že kedysi dávno sa nesmelo po západe slnka a po zazvonení na „počorki“ chodiť prať na potok. Ľudia boli poverčiví a verili v nadprirodzené bytosti žijúce v lesoch, skalách a vo vode. Udržiavali tento zvyk zo strachu, aby rodinu nepostihlo nešťastie.
Na Starých Horách sa nachádza známe pútnické miesto Studnička. Na jar 1941 - 1942 bola Studnička zrekonštruovaná. Starohorský farár Jozef Šimčák, ktorý tu pôsobil v rokoch 1937-1945, dal upraviť cestu k Studničke. Vybudovali sa schody pod názvom „ružencové“. Schody sú zhotovené z červeného kameňa vyťaženého na Slovensku, počet schodov súhlasí s počtom zrniek na ruženci, takže sa pútnik pomodlí na každom schode jedenkrát. Na poslednom schode dokončí celý ruženec. Dodnes si tu nájdu cestu farníci a pútnici.
V stovežatej Prahe kedysi dávno boli chudobné štvrte, tak ako aj inde. Starostlivosť o siroty, nevidomé a hluchonemé deti dopĺňala súkromná a cirkevná dobročinnosť. Ružencová výrobňa bola založená roku 1892, v ktorej zamestnávali postihnuté dievčatá a ženy. Výrobňa a predajňa sa nachádzala v Starom meste na Konkviktskej ulici. Výťažok z predaja ružencov putoval do ústavov, sirotincov, chudobincov a špitáľov vybudovaných ešte za čias osvietenstva.
Napokon, skutočnosť, že v mnohých slovenských krajoch sa farebné koráliky, ktoré dievky nosia na krku alebo nimi vyšívajú sviatočné odevné súčiastky, nazývajú pátriky, páterky, na Spiši pacerki, paceriki alebo počorki, svedčí o tom, že ľud dlho poznal tento druh ozdoby iba pod pojmom ruženca.
Spracovala: Viera Mošoňová, foto: archív
(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 5, 7. februára 2024)
Komentari