top of page
Willa Poprad - Vaša vysnívaná svadba
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

Príbeh z čias, keď vládli remeselníci, kvitol obchod…

Updated: Jul 20, 2020


obr-1

Pokračovanie príbehu z pera Pavla Mišenka


Na príkaz jeho jasnosti Andrej Kovaľský, kapitán hradnej posádky, stojí na ochodzi najvyššej hradnej veže, domácimi nazývanej aj stará a pozerá smerom k Vabcu. V diaľke sa v lesnom poraste pomaly stráca neveľký oddiel jazdcov sprevádzajúcich voz naložený proviantom. Sú to jeho dragúni, ktorých na príkaz kniežaťa Stanislava Ľubomírskeho, starostu Spišského, vystrojil a poslal do Wisnice, kde sa schádza vojenská hotovosť tejto bohatej a vplyvnej rodiny. Z listu, doručeného do Ľubovne iba prednedávnom poslom jeho jasnosti, bolo jasné, že zhromaždené vojsko sa vydá smerom na východ, kde sa má pripojiť k jednotkám poľskej koruny smerujúcich na Ukrajinu, aby potlačili kozácke povstanie vedené Bohdanom Chmelnickým. Kovaľský bol presvedčený, že ide iba o manévre a jeho vojaci sa pravdepodobne bojov ani nezúčastnia. Veď jeho milosť knieža Jeremy Wisnowiecki možno už teraz rozprášil tú zberbu. Kapitán nepochyboval o statočnosti či bojovej zdatnosti kozákov. V minulosti s nimi bojoval bok po boku proti Tatárom či Turkom a neraz s rešpektom sledoval ich odvahu, s akou sa vrhali do zdanlivo beznádejných súbojov s nepriateľskou presilou. Zároveň si však všimol, s akou nevôľou sa podriaďovali vyššiemu veleniu a neveril, že sa medzi nimi nájde niekto, kto ich zjednotí a vytvorí z nich disciplinované vojsko. Preto proti elitným husárskym oddielom, ktorými disponoval aj Wisnowiecki, nemajú prakticky žiadnu šancu. Trochu ho síce v jeho presvedčení zneisťovali obavy Vojtecha Pruskovského, vzdelaného a rozhľadeného človeka so zdravým úsudkom, ale na druhej strane išlo o vojenské záležitosti, a tu sa cítil byť doma on.


Bubny znejúce z hradu „Vaša jasnosť, ak dovolíte, vybubnujem poludnie, je už najvyšší čas,“ vyrušil svojho veliteľa z myšlienok jeden z trubačov vojenskej posádky, majúci práve strážnu službu vo veži.  „To už?“ zadivil sa Kovaľský a dodal, „podaj mi palice, dnes budem bubnovať ja.“ Trubač s úsmevom podal kapitánovi jaseňové paličky, ukončené plátenou hlavičkou s natlačenou ovčou vlnou a stiahol plstenú prikrývku z dvoch mohutných medených bubnov. Tie vyzerali ako kotly bežne používané v hradnej kuchyni. Dokonca aj stáli na troch nohách, ako tie, v ktorých sa pripravuje pokrm pre početnú hradnú posádku, ibaže namiesto pokrievky mali obručou napnutú hovädziu kožu. „Bum, bum….“, ráznymi údermi Kovaľský rozozvučal polguľovité telá bubnov a z veže bolo do ďaleka počuť známy rytmus ohlasujúci čas, kedy sa deň preklopil do svojej druhej polovice. Jednoduchá, monotónna melódia oznamovala, že strážnik nevidí na obzore nič znepokojujúce, ale zároveň  sú jeho bystré oči stále v strehu. V prípade spozorovania akejkoľvek zmeny v teréne, signalizujúcej blížiace sa nebezpečenstvo, bol rytmus dunenia bubnov podstatne rýchlejší, akoby vyzýval vojakov v pevnosti do zbrane a poháňal ich na pozície v obrane fortifikácie. 

obr-2

Takto mohli vyzerať medené bubny, ktoré sa v niekoľkých historických opisoch spomínajú v hradnej veži.


Zakrátko sa ku kapitánovým úderom do bubna pridávali aj zvony v okolitých dedinách a mestečkách, aby tak pripomenuli smrteľníkom čas na modlitbu. Veď stále bolo za čo Bohu ďakovať a o čo ho prosiť. Keď doznela ozvena posledného zvuku bubna, kapitán podal palice trubačovi, ešte raz zaostril svoj zrak smerom k miestu, kde sa prázdna cesta smerujúca na sever strácala v lese a opatrne zišiel po drevených schodoch z rozhľadne do izby osvetlenej malým oknom. Na chvíľku sa zastavil, aby si oči zvykli na prítmie malej miestnosti. Od kachľovej piecky sa miestnosťou šírila vôňa krúpovej kaše s kúskami pečenej bravčoviny. Z drevenej prične zoskočil strážnik v rozopnutom kabátci, ktorý sa v službe striedal so svojím druhom na rozhľadni. Kapitán mu dal mávnutím pravej ruky najavo, aby pokračoval v odpočinku a ľavačku položil na kovovú kľučku  nízkych drevených dvierok, vedúcich na kamenné schody  v obvodovej stene veže.


Láska si nevyberá Bola tam tma, ktorú trocha nižšie pretínal slabý lúč svetla vychádzajúci z pootvorených dverí miestnosti nachádzajúcej sa pod strážnicou. Nazrel dovnútra. Pri úzkom nezasklenom okne stálo malé, polfuntové delo označené erbom rodiny, ktorá zastávala úrad spišského starostu predtým, než ho od kráľa dostal otec kniežaťa Stanislava Ľubomírskeho. Z tela bronzovej hlavne, rokmi sfarbenej do zelena, vystupovalo opačné  S (Szreniawa), podobné, ako má v erbe terajšie knieža, ibaže hore bolo spojené s rovnoramenným krížom. Až na pár hákovníc, opretých o stenu vedľa okna, bola nízka miestnosť prázdna. Opatrne zostupoval nižšie, za svetlom predierajúcim sa spoza oblej steny schodiska.  Prešiel okolo prázdnej väznice, pretože posledný „nájomník“ tejto klenutej miestnosti s malým okienkom sa už pár dní hojdal na šibenici oproti hradu. Otvoril masívne dvere obité železom a dostal sa do podkrovia starého paláca, susediaceho s vežou, kde sa nad veľkou stolovacou miestnosťou nachádzala hradná kaplnka vybudovaná terajším spišským starostom kniežaťom Stanislavom Ľubomírskym. Na chvíľu sa zastavil a nazrel do neveľkej miestnosti. Robil to stále, keď tadiaľto prechádzal, pretože kadidlo, parafín a včelím voskom napustené sosnové drevo obloženia stien tejto malej svätyne dokázali vytvoriť neopakovateľnú vôňu, pripomínajúcu Kovaľskému detstvo, keď v drevenej zemianskej kúrii svojich rodičov slávili sviatky Božieho narodenia. Oproti dverám na stene visel obraz sv. Stanislava, tvoriaci zároveň hornú časť oltára. Bol namaľovaný v Krakove podľa podobizne svätca nachádzajúcej sa v kráľovskej kaplnke vo Waweli. Práve tam zbadal Andrej Kovaľský pred štrnástimi rokmi prvýkrát svoju nebohú manželku Katarínu. Hneď ho upútala dokonalou postavou, ladnými pohybmi a veľkými sivými očami, ktoré ako otvorené okná prezrádzali dobrotu a vášeň jej duše. Nedá sa povedať, že išlo o lásku na prvý pohľad, aj keď mladého dragúnskeho poručíka zaujala natoľko, že na druhý deň takmer pol dňa prekľačal v tej istej kaplnke, aby znova stretol neznámu krásku. Vonku ju potom oslovil a jej hlas bol tým tajomným „amorovým šípom“, ktorý prešiel jeho srdcom. Už nebolo pomoci a Andrej sa beznádejne zaľúbil, ako neskôr zistil, do vydatej ženy. Niekde v podvedomí znejúci hlas mu zakazoval dvorenie zadanej žene, ale keď zistil, že jeho láska je opätovaná,  riadil sa už iba pokynmi svojho srdca. Katarínin manžel, vážený krakovský kupec v stredných rokoch, sa o mileneckom vzťahu dozvedel a vyzval mladého poručíka na súboj. Bolo to hlúpe rozhodnutie starého blázna a aj keď ho Kovaľský nechcel zabiť, predsa len zraneniu, utŕženému vo vzájomnom dueli,  po pár dňoch podľahol. Obyvatelia Krakova boli pobúrení, a tak Andrej musel zo dňa na deň opustiť hlavné mesto a zabudnúť na kariéru v kráľovských službách. Jeho veliteľ mu napísal odporúčací list k magnátovi Stanislavovi Ľubomírskemu, a tak Kovaľský bez nejakých dlhých rečí naložil do prenajatého koča Katarínu s jej ročným synom Wilhelmom a vydal sa na cestu do Wisnice. Tu prišiel práve vhod, pretože spišský starosta verboval vojakov, aby nimi posilnil posádku svojej pevnosti na Spiši, ktorý sa nachádzal v Uhorsku, kde časté povstania tamojšej šľachty proti cisárovi sídliacemu vo Viedni ohrozovali aj mestečká platiace dane rodine Ľubomírskych. Tak sa Andrej Kovaľský dostal do Ľubovne, ktorá sa stala jeho domovom. Oženil sa s mladou vdovou Katarínou a jej syna prijal za svojho. Spočiatku bývali na hrade, v skromnom vojenskom príbytku, kde sa im narodili dvaja synovia, starší Ján a mladší Andrej. Keďže u kniežaťa je za dobrú prácu aj dobrá pláca, Andrej Kovaľsky postupne dosiahol hodnosť kapitána a stal sa veliteľom hradnej posádky. Jeho príjmy mu dovoľovali kúpiť si v Starej Ľubovni na rinku dom, aby tam jeho manželka s chlapcami v mierových časoch bývala. Išlo predsa len o kultúrnejšie prostredie ako v pevnosti, kde sa všetko podriaďovalo potrebám vojska. Hrad Ľubovňa nebol nikdy honosným sídlom šľachty s priestrannými sálami a s množstvom prepychových obytných komnát. Od samého začiatku bol budovaný ako vojenská pohraničná pevnosť, takže  pripomínal skôr kasárne.

obr-3

List z testamentu Andreja Kovaľského, napísaného 7. júna 1669 na hrade Ľubovňa.


Sľúbil to nebohej žene Z myšlienok ho vyrušili vojaci nesúci do veže kovové súdky naplnené pušným prachom. „Nekŕmte Kmitu priveľmi, aby ho neroztrhlo. Veď už má svoje roky,“ zažartoval, keď okolo neho prechádzali a pokračoval po chodbe smerom k „novému domu.“ Aj keď išlo o staršiu stavbu, čo bolo aj vidieť, predsa len sa tento názov medzi obyvateľmi hradu tak udomácnil, že aj teraz, keď dokončili nové sídlo pre pána podstarostu a jeho rodinu, zostalo pôvodné pomenovanie v ich slovníku. Nová rezidencia jeho jasnosti bola postavená nižšie, na mieste, kde sa predtým nachádzal jednoduchý sypaný val, pri veľkej bašte, ktorú nevedno prečo všetci volali „Bierfas.“ Nové sídlo tak trocha pripomínalo honosný meštiansky dom s pavlačou. Jej zábradlie bolo vyrezávané zo sosnového dreva a natreté podobne ako strechy načerveno, takže ho bolo vidieť až z ľubovnianskeho rinku. Starý byt pána podstarostu, po menšej rekonštrukcii, pripadol kapitánovi hradnej posádky, čím sa zlepšil komfort jeho bývania na hrade. Ponáhľal sa, pretože chcel napísať dôležitý list. Svojej nebohej žene, ktorá zomrela pred takmer dvoma rokmi, sľúbil, že sa postará o jej syna z prvého manželstva. Teraz, keď Wilhelm dovŕšil pätnásty rok, pošle ho do Krakova k priateľovi z mladosti pôsobiaceho v kráľovských službách, aby sa „nadýchol“ vzduchu veľkomesta a niečomu užitočnému sa tam priučil. Sprievodný list a nejaké zlatky chce ešte dnes odniesť pánovi Pruskovskému, ktorý po „zelených sviatkoch“ odchádza za obchodmi na sever a sľúbil, že chlapca vezme so sebou. Katarína mu chýbala na každom kroku. Keď žila, dokázala sa postarať o chlapcov, riadiť domácnosť a ešte aj dozrieť na gazdovstvo v Hobgarte.  Teraz je všetko na jeho pleciach. V dome na ľubovnianskom rinku má síce gazdinú, ktorá sa postará o deti. Je tam tiež jej muž spravujúci gazdovstvo. No predsa len, aj na nich treba dozrieť, aby sa ich prsty nestali lepkavými. Priatelia mu radili, aby sa znova oženil, ale on si nevedel predstaviť po svojom boku inú ženu. Je pravda, že zem na Kataríninom hrobe ešte nestihla sadnúť a už Andrejovi začali nadbiehať vydajachtivé vdovy a staré dievky z celého okolia. Veď, ktorá by sa nechcela stať pani kapitánovou?


Amorov šíp Aj keď Kovaľský nebol intelektuál, trápiaci sa nad Aristotelovými či Platónovými nočnými mory, nebol ani naivný hlupák a dobre vedel, že lepšie je ostať sám s chlapcami, než si na krk k terajšiemu trápeniu ešte zavesiť cudziu ženskú zaľúbenú do jeho majetku. No a ak by k nej cítil iba túžbu s krátkym trvaním, bolo by to po zvyšok života iba trápenie. Všetko sa ale zmenilo počas minulých sviatkov Božieho narodenia, keď v ľubovnianskom kostole zbadal prízrak. V lavici vedľa majstra Martina Tyssera sedela Katarína, taká ako ju pred rokmi prvýkrát stretol na Waweli. Pretrel si oči, uštipol sa,  no prízrak nezmizol. Ani nemohol, pretože to bola živá bytosť z mäsa a kostí alebo skôr z mlieka a krvi, Tysserová sestra Barbora. A to je zrejme ten pravý dôvod, prečo sa Andrej Kovaľský ponáhľal s listom do mesta. Včera to boli nové správy, dnes list a aj zajtra sa tiež niečo nájde, len aby mohol pri hlbokej studni, pod voňavým starým agátom na ľubovnianskom rinku stretnúť pannu Barborku, keď pôjde s vedrami po vodu…


P.S.: Ak vás zaujal príbeh z pera P. Mišenka, jeho predchádzajúce časti uverejňované priebežne v ĽN, si môžete nájsť na: http://www.staralubovna-historia.estranky.sk/fotoalbum/poviedky-z-historickou-tematikou/ alebo na www.lms.sk. A tešiť sa môžete na ďalšie pokračovanie v jednom z ďalších vydaní ĽN.


Pavol Mišenko, ilustr. kresba: Vlado Šipoš


Comments


bottom of page