top of page
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

Príbeh z čias, keď v Starej Ľubovni vládli remeselníci, kvitol obchod a písal sa rok 1648 (3)

Updated: Jul 20, 2020


Ako krížovú cestu vnímal Jakub presun na hrad. Za trest musel spolu s Damiánom ísť peši, takmer v stálom pokluse. Okrem toho, že nestačil s dychom, ho nesmierne pálila rozbitá pera, do ktorej vtekal slaný pot. To by sa dalo prežiť, ale myšlienka, že ten pravý trest ešte len čaká na hrade, mu odoberala sily. Uvedomoval si, že ho kapitán musí potrestať, aby tak odradil ostatných od osobných súbojov, ktoré boli na hrade zakázané. Hrdlo sa mu zovrelo, keď prechádzali okolo „šibeničnej hory“, kde sa na drevenej konštrukcii z dubového dreva hojdalo telo nešťastníka, predvčerom obeseného na príkaz jeho milosti pána podstarostu. „Kto vie, čo ten chlap vykonal?“ pomyslel si Jakub a dúfal, že mu zajtra nepôjde robiť spoločnosť. Tešilo ho iba to, že Damián v podstatne horšom stave musel bežať s ním. Ten spočiatku prosil Kovaľského o milosť a možnosť vysadnúť na koňa, pretože bitku vyprovokovalo „to prekliate šteňa“ a on sa iba bránil. „Si starší, tak by si mal mať v tej dutej hlave viac rozumu. A nemravč tu ako mača, ktoré idú utopiť, lebo budeš bežať bosý,“ odvetil kapitán a ostrohami popohnal koňa do prudšieho cvalu. Pravdupovediac, Kovaľskému tieto súboje v zásade neprekážali. „Ako sa majú chlapci naučiť bojovať, ak nie takto?“ pýtal sa sám seba, keď si prečítal nariadenie pána podstarostu, zakazujúce vybavovanie si osobných účtov vojakmi hradnej posádky pomocou zbrane. No rozkaz je rozkaz, tak ho musel, aj keď s nevôľou, rešpektovať a previnilcov príkladne potrestať.


Na hrade viali čierne vlajky

Dragúni – pechota na koňoch.


Silueta hradu sa krok za krokom približovala. Nachvíľu  sa síce schovala za kopec stojaci medzi ňou a mestom, ale keď oddiel dragúnov prešiel cez sedliacku usadlosť ležiacu na severozápadnom úpätí hradného kopca, znova sa objavila v plnej kráse. Cesta začala prudšie stúpať. Cieľ bol síce blízko, ale vysoko, a tak musel Jakub siahnuť na dno svojich síl. Nad horizontom čneli do výšky  múry omietnuté bielou vápennou maltou, ktorej belosť ešte zvýrazňovali červené strechy. Oddávna v Ľubovni natierali drevený šindeľ pigmentom rozpusteným v oleji, vosku a kardube, aby sa predĺžila jeho životnosť. Lacná krytina tak z diaľky pripomínala honosnejšiu strechu z vypálených hlinených škridlíc. Tieto dve farby akoby tu v Uhorsku dávali jasne najavo, kto je pánom pevnosti. Biely orol v červenom poli je znak poľského kráľa, ktorého smrť od včerajšieho večera každému na hrade pripomínajú čierne vlajky spustené  z hlavnej veže. Prekvapujúcu zvesť o úmrtí Vladislava IV. priniesol posol jeho milosti pána kniežaťa Stanislava Ľubomírskeho – spišského starostu, spolu s ďalšou znepokojujúcou správou o povstaní záporožských kozákov. Na jeho príkaz mal pán podstarosta čo najskôr vystrojiť dvadsaťčlenný oddiel dragúnov z hradnej posádky a poslať ho do Wisnice, aby sa tam pridal k vojenskej hotovosti kniežaťa smerujúcej na Ukrajinu. To ovplyvnilo aj život v pevnosti, kde po krátkom čase pokoja bol znova vyhlásený výnimočný stav tak, akoby sa kozáci nachádzali pod jej hradbami. Všimli si to aj vojaci vracajúci sa z mesta. Drevená brána v palisáde vybudovanej z osem palcov hrubých smrekových kmeňov, chrániaca vstupnú bránu do hradu, bola zatvorená a v zrubovom strážnom domčeku naľavo od nej dvaja hajdúsi robili veľké upratovanie. Nečudo, veď minimálne rok sa táto časť predsunutej fortifikácie nepoužívala.


Torzá hlinených fajok zo 17. storočia nájdených

v Starej Ľubovni


Na hradnom nádvorí delo s erbom Ľubomírskeho Len čo sa Jakub priblížil k otvorenej bráne, zacítil silný zápach tabaku, čo signalizovalo blízkosť strážnice. Medzi vojakmi sa stalo módnym hltať dym z tlejúcich listov tejto rastliny, natlačených v hlinenej fajke. Boli presvedčení, že ich zaručene ochráni pred morom a inými nákazlivými chorobami. No najväčší úžitok z hltania dymu mali obchodníci a hrnčiari, ktorým vďaka novému artiklu pribudlo v truhliciach pár nových mincí. Slnkom rozpálené tváre vojakov konečne ovanul chládok vstupnej brány, kde za dubovými dverami na železných pántoch, po pravej ruke prichádzajúceho, vstupovalo sa do strážnice. Cez otvorené dvere bolo vidieť v rohu pec z červených kachlí, v strede jednoduchý stôl s lavicami a pri stene pričňu na spanie. Na podlahe pri nohe stola ležala hracia karta – ten čertov obrázok, ktorý dokázal aj na niekoľko hodín omámiť mysle tých, čo aspoň raz okúsili pôžitok z výhry.  Oproti tejto miestnosti pri ľavej stene vstupu do hradu bol na zemi položený stojan na uloženie muškiet a nad ním vešiak s drevenými kolíkmi slúžiaci na zavesenie karabín, ktoré nosili dragúni prevesené na koženom remeni cez plece. Rovno oproti prichádzajúcim sa objavila ďalšia dubová, taktiež železnými plátmi obitá brána – domácimi nazývaná stará, ktorou sa vchádza na druhé nádvorie hradu. Po jej ľavej strane je aj malá bránka pre peších. Tie boli otvorené, a tak bolo možné vidieť spodnú časť masívnej kovovej padacej mreže, pohybujúcej sa zdola nahor a naopak, pomocou železných kladiek a reťazí. Vzadu stálo delo s erbom terajšieho pána, starostu Stanislava Ľubomírskeho a vedľa neho dva mažiare.


Vraj so šabľou – Bátoričkou aj spal Jazdci však pred ňou odbočili doprava a ocitli sa na prvom hradnom nádvorí. Tu už zosadali z koní a priväzovali ich k dlhému sosnovému žľabu, pripevnenému kovovými skobami k múru pod ochodzou vonkajšieho opevnenia. Strecha drevenej pavlače slúžiacej k pohybu vojska na hradbách, chránila zároveň pred nepriazňou počasia aj túto otvorenú maštaľ. O odsedlanie a osušenie zvierat sa musel na príkaz Kovaľského postarať Jakub, ktorý medzitým stihol v neďalekej krčme na niekoľko hltov vyprázdniť krčah plný piva. To mu zahnalo smäd a dodalo nové sily do neľahkej práce. Aj keď mal kone rád, predsa len by sa teraz radšej venoval svojej prični.

Vojenská šabľa „Bátorička“


„Aha, tu je ten ochranca panien!“ začul po čase Jakub známy hlas podfarbený poriadnou dávkou irónie. Od starej brány smerujúcej na druhé hradné nádvorie prichádzal rotmajster Michal Rutko. Jeho široké ramená ešte zvýrazňovala biela ľanová košeľa s naberanými rukávmi, v zápästiach stiahnutými koženými remeňmi. Pri pase bola zasunutá do jazdeckých nohavíc, ktoré do výšky kolien obopínali vysoké čižmy s výraznou sárou. Na ležérne zapnutom opasku sa hompáľala vojenská šabľa – „Bátorička“. Aj keď bol oblečený, možno povedať v domácom úbore, jeho oceľová spoločníčka, ktorú dostal za nejaký odvážny skutok ešte v mladosti od  kniežaťa, bola stále po jeho boku. Šuškalo sa, že s ňou aj spí. Nikto však nemal odvahu vojsť v noci do jeho príbytku a presvedčiť sa na vlastné oči – či je to pravda. Menej nebezpečné by  bolo poťahať býka za chvost.


Ozajstný vojak musí do vojny „Kvôli takej hlúposti dokáže bojovať iba rojko ako ty,“ pokračoval rotmajster káravým tónom. „Prichádzam od kapitána,“ tvár mu zvážnela, tyrkysovými očami uprene hľadel na mládenca a pokračoval, „keď tu skončíš, môžeš sa ísť zbaliť, zajtra ráno odchádzame do Wisnice. Vybojoval si si miesto medzi nešťastníkmi, po ktorých už teraz požmurkuje zubatá.“  Slovo „vybojoval“ zdôraznil vysokým tónom hlasu. Jakub prerušil česanie koňa, chvíľu iba tak pozeral na rotmajstra, akoby nerozumel tomu, čo povedal a potom sa doširoka zazubil. „Ako vidím, sopliak, kapitán ten trest  pripravil skôr pre mňa –  veď som mu to aj vravel,“ pokrútil „Oheň“ hlavou, pričom z koženej kapsy hompáľajúcej sa na opasku vedľa šable vybral hlinenú fajku a začal ju napĺňať suchými tabakovými listami. Spomenul si na posledné slová Kovaľského, ktorými mu dal jasne najavo, že bez chlapca sa z tejto výpravy nemá ani vracať. „Choď ešte k puškárovi Weisovi a zober od neho moje pištole. Už by ich mal mať hotové. A vypýtaj si nejakú aj pre seba, budeš ju potrebovať!“ dodal ešte rotmajster a pomalým krokom, bafkajúc pritom fajku, vykračoval k strážnici, kde bolo počuť prekrikujúcich sa vojakov hrajúcich karty. No a Jakub, ten bol šťastný, pretože konečne odchádzal do skutočnej vojny, kde sa mohol stať hrdinom. Ešte ráno darmo prosil rotmajstra, aby vzal aj jeho do oddielu vybraných mužov a teraz s nimi odchádza na kapitánov príkaz. Nevedel, čo ho čaká, pretože neraz je realita úplne iná, ako predstavy zrodené v hlave mladíka. Ale každý dobrý vojak sa raz musí prvýkrát ocitnúť v bojovej vrave, v tej žatve, kde smrtka napĺňa kostrami svoje podzemné sklady. Pavol Mišenko Pokračovanie príbehu nájdete v najbližšom vydaní Ľubovnianskych novín – 8. novembra 2016.


Comments


bottom of page