top of page
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

Príbeh z čias, keď v Starej Ľubovni vládli remeselníci, kvitol obchod a písal sa rok 1648 (1)

Updated: Jul 20, 2020


„…tak prisahám na Bibliu a kríž svätý, ktoré je hodno si ctiť. Nech mi v tom pomáha Pán Boh všemohúci. Amen!“ S dôrazom na každé vypovedané slovo, kľačiac pred oltárom vo farskom kostole sv. Mikuláša, dokončil richtársku prísahu Vojtech Pruskovský, obchodník a vážený občan slobodného kráľovského mesta Stará Ľubovňa. Prostredník a ukazovák pravej ruky pritom držal na Biblii v koženej väzbe do leskla vyhladenej od množstva sľubov, ktoré ňou boli za tie roky spečatené. Vážnosť svojich slov potvrdil aj bozkom na korpus Krista vyrezaného do tvrdej slonovej kosti,  pripevneného na čiernom stolovom krucifixe. Prítomní vstali, čo roztancovalo plamienky doteraz pokojne olizujúce knôty voskových sviec. Pruskovský cítil vôňu parafínu, ktorá mu pripomenula niečo príjemné, pretože kútiky jeho úst vymodelovali letmý úsmev. „Illustrisimus Dominus Iudex…,“ začal príhovor Tobiaš Kincel, najstarší zo štyroch zvolených prísažných, aby deklaroval richtárovi prejav úcty a poslušnosti počas trvania jeho úradu.


Svojský kantor Richtára a štyroch prísažných si v tento studený februárový deň zvolili občania, ktorí mali to privilégium voliť a byť volení. Celú rodinu tu zastupoval jej živiteľ vlastniaci v meste obchod, remeselnícku dielňu alebo poľnohospodársku usadlosť. Ešte počas prejavu ľubovniansky notár a pisár Johan Lang inštinktívne zobral kríž a Bibliu, aby ich uložil do neveľkej truhlice z dubového dreva chránenej pred ohňom a nepovolanými rukami bohatým železným kovaním, kde už bola v koženom mešci uložená mestská pečať. Tieto predmety nemohli chýbať pri žiadnom úradnom akte mestského magistrátu. Masívnu medenú reťaz nesúcu strieborný reliéf patróna mesta mal richtár zavesenú na pleciach a s ňou aj zodpovednosť za životy a majetky svojich spoluobčanov. „Te Deum laudamus, te Dominum confitemur…“ začal spievať rektor tunajšej školy, len čo Kincel objal nového richtára. Jeho hlas znel vo vyšších tónoch „kockato“ a trochu rozladene, čo na prvé počutie znelo prinajmenšom smiešne. Domáci však boli na svojho kantora zvyknutí, takže si nedostatok v jeho prejave neuvedomovali. Pruskovský sa snažil sústrediť na všetky slová tejto starodávnej modlitby, ktorej pripisoval veľký význam. Aj napriek tomu text monotónnej piesne postupne prechádzal do spomienok. Rozmýšľal nad svojimi pocitmi spred dvoch rokov, čiže v roku Pána 1646 , keď sa stal prvýkrát richtárom. Koľko sa toho zmenilo…


Mesto po požiari Po dlhej dobe sa Uhorsko a konkrétne Spiš dožili mierových časov. Rebélie Gabriela Betlena a Juraja Rákociho boli zažehnané a aj „dlhá vojna“ rozdeľujúca Európu na katolícku a protestantskú strácala na sile. Mesto sa po požiari v roku 1639 začalo znova vzmáhať. Všade bolo cítiť vôňu vápna a čerstvo otesaných trámov. Námestie v terajšej podobe štvorca sa mu zdá byť ešte krajšie než bolo predtým. Celkový dojem tu kazí niekoľko domov, ktoré ani deväť rokov po veľkom ohni nemá kto opraviť. Niektorí mešťania, zväčša nemeckí, už svoje domy nerekonštruovali. Prekážali im noví „privandrovalci“ z Poľska. Pozemky predali a odsťahovali sa do miest s početnejšou nemeckou komunitou, kde sa im zdala investícia do nového bývania a živnosti istejšia. Bola to škoda, pretože šikovné ruky a bystrý um týchto ľudí, tu budú v budúcnosti isto chýbať.  Aj dom pána Martina Vladislaidesa v susedstve Pruskovského bol tiež dlho ruinou. Jeho majiteľa zabili uhorskí rebeli pod hradom Plaveč. Úbohej vdove s deťmi poskytol bývanie vo svojom majeri neďaleko mesta a s podporou priateľov jej nebohého muža zabezpečil postupnú rekonštrukciu kamenice na rinku. „Tu Rex gloriae, Christe. Tu Patris sempiternus es Filius…,“ nachvíľu sa vrátil mysľou k spevu  modlitby, ktorého sa svojím barytónovým hlasom fyzicky celý čas zúčastňoval. Na chvíľu sa zapozeral na pisára Johana Langa, ktorý pri speve obdivoval novú mohutnú klenbu nad presbytériom. Mal rád toho neveľkého starca, ktorý od nepamäti zastával v meste notársky úrad. To on, rok čo rok „dozeral“ na richtárov, aby vo svojej iniciatíve konať „nesmrteľné“  skutky nespôsobili mestu škodu. Napriek vážnosti, ktorej sa tešil,  bol skromným človekom. Pred dvoma rokmi sa nepriečil návrhu Pruskovského a pokojne vymenil pri zápisoch do kníh mestského magistrátu dovtedy používanú nemčinu za domácu podobu poľštiny, ktorú v meste používala väčšina obyvateľov.


Zlé znamenie? Z myšlienok ho prebral štrngot rozbitého skla, hvízdanie vetra a tupý náraz nejakého predmetu na kamennú dlažbu. Spev sa po chvíľke hrobového ticha zmenil na hlasnejší či tichší šepot, takže to tam znelo tak, ako keď si včelí roj hľadá nový príbytok. Prvý sa spamätal kostolník, ktorý už zdvihol zo zeme pozlátený do lipového dreva vyrezávaný stojan a na jeho vrchol znova zasunul  zlomený paškál. Medzitým niekto priskočil k oknu a usiloval sa zaistiť rám,  s ktorým sa stále pohrávala víchrica, zúriaca na celom Spiši od včerajšieho večera. „Miserere nostri domini, miserere nostri…,“  prebral sa z prekvapenia kantor a snažil sa dospievať modlitbu. „Zlé znamenie?“ pýtal sa sám seba Pruskovský a prvú ruku položil na miesto, kde pod oblečením na koženej šnúrke mal visieť škapuliar. Snažil sa sám seba upokojiť logickým vysvetlením nepríjemnej udalosti, ktorá nahnala strach nejednému zo zúčastnených. „Veď sa vlastne nič nestalo. Zle zaistené okno v novopostavenej juhovýchodnej  bočnej lodi nevydržalo súboj so silným vetrom, ktorý ho vytlačil s takou silou, že náraz o okenný rám rozbil sklenenú výplň. Prúd vzduchu sprevádzaný rojom snehových vločiek rozvinul veľkú zástavu s vyobrazením svätého Michala a tá nešťastnou náhodou zhodila veľkonočnú sviecu.“ Sebaklam sa mu podaril a znova pozeral na zástavu, ktorá zastrčená v kovovej obruči upevnenej v stene, už  nehybne visela vľavo od starej kamennej krstiteľnice. V čase, keď sa vrátil zo štúdií v Krakove, pod touto vlajkou vypochodovali vybraní vojaci  hradnej posádky do vojny s Turkami. V bitke pri Chocimi pod vedením terajšieho pána starostu dosiahli veľké víťazstvo. Celkom presne si pamätá na detaily triumfálneho návratu domov tých, ktorí prežili. Všimol si ohorené miesta, ba dokonca aj záplaty, len si už nevedel spomenúť, či ide o stopy po slávnej bitke alebo po veľkom ohni, ktorý neušetril ani farský kostol. Z myšlienok ho prebralo ticho. Na chrbte cítil zvedavé pohľady zúčastnených, až od prekvapenia zabudol, ako začať starostlivo pripravovanú reč.  Rýchlo sa však spamätal, obrátil sa čelom k hlavnej lodi a v krátkom príhovore poďakoval za preukázanú dôveru. Za dôležité považoval  upriamiť pozornosť „šľachetných pánov mešťanov“ na priority, ktorým sa rozhodol počas nadchádzajúceho roka venovať. Nezabudol zdôrazniť, že bez ich podpory nie je možné nič z uvedených plánov uskutočniť. Na záver pozval celú pospolitosť na korbel piva či pohár vína do krčmy „Zu Tiefbrunnen“ nachádzajúcej sa na prízemí obecného domu, čiže radnice, ktorá bola postavená oproti hlavnému vchodu kostola.


Krásna krčmárova dcéra V metelici a vo vysokých snehových závejoch sa tí, čo prijali pozvanie, museli prebrodiť cez cintorín, prejsť okolo renesančnej zvonice a bičovaní snehovými vločkami zdolať voľné priestranstvo „jarmočného pľacu,“ kde stála aj obecná studňa s nadzemnou drevenou konštrukciou rumpálu, zakrytou šindľovou strechou. Pruskovský sa tešil na dobré pivo, ktoré tu varil privandrovalec z ďalekého severu s nezvyčajným, no ľahko zapamätateľným krstným menom Bjorn. Ale hlavne chcel potešiť svoje oči pohľadom na krásnu krčmárovu dcéru. Ako bohabojný človek snažiaci sa dodržiavať prikázania Najvyššieho, pretože sa bál jeho trestu, nevedel vzdorovať pokušeniu diabla a stále, keď zbadal krásnu pannu, vlastne už pani Annu, hrešil myšlienkami, ktoré nedokázal, a možno ani nechcel, ovládať. Aj tak nechápal, a s ním celé mesto, ako sa táto tmavovláska s vysokým rovným čelom, súmerným, trocha špicatým nosom, zmyselnými perami, zvodne modelovanými lícami a hlavne veľkými tmavohnedými očami, mohla vydať za takého, aspoň podľa Pruskovského, škaredého a ešte aj chudobného Švéda. Na Spiš prišiel ešte predtým, než sa on stal prvýkrát richtárom s oddielom Rákociho povstalcov. Vraj dezertoval od akéhosi „Altblau  regimentu“ v Čechách, čo môže byť aj pravda, pretože než si našiel prácu u krčmára Baliza Pankiewicza, potĺkal sa tu v dosť obnosených modrých handrách. Jediné, čo na ňom Pruskovského zaujalo, boli cudzincove hĺbavé oči pripomínajúce hladinu Baltického mora, ktoré neraz obdivoval v Gdaňskom prístave, keď tam zavítal za obchodmi.


Prišla smutná správa Pôst ubehol veľmi rýchlo, Veľká noc priniesla  teplé počasie a pesimizmus krátkych dní vystriedala optimizmom sršiaca jar. Necelé dva týždne po sviatku vzkriesenia Ježiša Krista prišla do  Ľubovne smutná správa. Vo veku päťdesiattri rokov zomrel na sv. Juraja  v Levoči vydavateľ kalendárov a spisovateľ, Kežmarčan Dávid Fröhlich. Pruskovský si spomenul na zlomený paškál a inštinktívne sa prežehnal. Fröhlich bol iba o niečo starší. Spoznali sa počas štúdií, keď so spišskými furmanmi a obchodníkmi neraz spolu cestovali za vzdelaním na sever. Kým jeho cesta končila v Krakowe,  Dávid pokračoval až do Elbingenu ležiacom vo východnom Prusku, neďaleko od sídelného hradu Rádu nemeckých rytierov v Marienburgu. Ešte ako mladík navštívil tieto miesta a práve Fröhlich bol jeho sprievodcom. Listoval v aktuálnom kalendári a so zarosenými očami spomínal na tohto výnimočného človeka. Autor mu ho daroval minulý rok po sviatku sv. Ondreja. Pruskovský každoročne koncom novembra zavítal do Kežmarku, aby tu skontroloval, prípadne doplnil svoje úspory v tunajšej mestskej pokladnici. Nikdy neobišiel dom a lekáreň priateľa z mladosti, aby si vyzdvihol najnovší kalendár a trocha porozprával so vzdelaným človekom. Ako protihodnotu vždy so sebou priniesol cudzokrajné korenie alebo drobný jantárový šperk pre Fröhlichovu manželku. Musel priznať, že mu celý život tak trochu závidel úspech a vážnosť, akej sa tešil v hornom Uhorsku. V mladosti aj on sníval o podobnej životnej ceste, akú si vybral a úspešne absolvoval Dávid Fröhlich. Neskôr však zvážil svoje možnosti, pretože jeho znalosti nemčiny a latinčiny nepostačovali na literárnu tvorbu. Ako obchodník však vedel vedomosti získané na Veľkej krakovskej akadémii šikovne využiť vo svojom povolaní. Jeho živnosť preto prosperovala, a to aj vďaka kontaktom zo študentských lavíc.

Knieža Stanislav Ľubomírsky.


Zámer s kaplnkou V čase pohrebu, ktorého sa Pruskovský tiež zúčastnil, sa schladilo, ba dokonca kde – tu poletovali aj snehové vločky. Za pár dní sa ale vrátila jar a s ňou pekné počasie.  Pre Ľubovňanov začal každoročne sa opakujúci kolotoč. Práca na poli, v dielni, návšteva trhov alebo vycestovanie do ďalekej cudziny za obchodom. Taktiež sa mohli naplno rozbehnúť stavebné práce. Pruskovský sa neraz zapozeral na časť námestia či ulice a snažil sa rozpamätať, ako to tam vyzeralo pred požiarom. Zmeny boli naozaj veľké, takže niektoré detaily sa z jeho pamäti navždy vytratili. Podobne to bolo aj so siluetou hradu, ktorá za posledných dvadsať rokov výrazne zmenila svoj tvar. Pribudla aj nová strecha na hlavnej veži, pripomínajúca skôr kostol, no inak sa jej rozsiahle stavebné úpravy nedotkli, takže aj naďalej dominovala nad touto starodávnou pevnosťou. Terajší starosta „poľského Spiša,“ Jeho milosť Stanislav Ľubomírsky znásobil bezpečnosť hradu modernizáciou opevnenia a postaral sa o zlepšenie komfortu bývania. Všetky plánované stavby už boli dokončené, až na jednu, ktorá nebola ešte ani začatá. Epitaf a zároveň základný kameň hradnej kaplnky už od minulého roka čakal pod narýchlo zbudovaným dreveným prístreškom medzi hradnou studňou a príbytkom rotmajstra. Nikto zatiaľ nevedel, kde a ako sa bude stavať. O zámere vybudovať novú, väčšiu a hlavne kamennú kaplnku informoval Spišiakov Jeho Milosť pán starosta koncom minulého roka, keď sa na jeho sídelný zámok vo Wisnici dostavila delegácia zálohovaných miest, aby Stanislavovi Ľubomírskemu zložili poklonu, gratuláciu a odovzdali mu dar pri príležitosti získania kniežacieho titulu z rúk cisára Svätej rímskej ríše Ferdinanda III. Oznámil im, že nová kaplnka bude zasvätená „kniežaťu zbraní sv. Michalovi,“ čiže hrad tak dostane nového silného patróna. Doterajšia malá drevená kaplnka sv. Stanislava sa nachádza v podkroví gotického paláca nad veľkou stolovacou sieňou. Dal ju postaviť terajší pán starosta hneď po prevzatí úradu po svojom otcovi v roku 1605. Podstarostovi prikázal, aby pripravil pamätný kameň s textom, ktorý mu bude do odchodu odovzdaný, že on s architektom Johanesom Jacobusem Pochsbergerom a svojím spovedníkom dorazí do Ľubovne ešte do konca roka. Tu určí miesto na výstavbu a hlavne rozhodne, z ktorých príjmov hradného panstva bude nová kaplnka financovaná. Však aj knieža je iba človek a dodnes sa tu neukázal. Povráva sa, že má podlomené zdravie, čo nie je u 65-ročného muža nič výnimočné.


Vraj miesto satana Cestou domov sa pán podstarosta svojim spoločníkom priznal, že pri preberaní listiny s textom, ktorý má dať vytesať do kameňa, mu bolo nariadené, aby epitaf po dokončení dopravili ku hradnej studni, a ďalej nahlas uvažoval: „Jeho Milosť už asi zabudla, že práve táto časť hradu je hniezdo satana, kde po zotmení nevkročí noha žiadneho slušného človeka. Veď hajdúsi, ktorí tu majú svoje skromné príbytky, sem vodia fľandry z celého okolia. Karty a kocky sú neraz príčinou krvavých bitiek, ba dokonca aj vrážd.  A nechcite vedieť, čo za orgie sa noc čo noc odohrávajú v tamojšej krčme! Phuj!“ odpľul si, prežehnal sa a pozrel na Andreja Kovalského, kapitána hradnej posádky a dobrého priateľa Vojtecha Pruskovského. Ten sa začervenal, ale neodpovedal. Iba si spomenul, ako prednedávnom pri obhliadke tretej stráže, čiže nad ránom, videl vychádzať pána podstarostu z jednej z hajdúskych komôrok. „A ani miesto tam nie je,“ dodal ešte podtarosta, bodol ostrohami koňa do slabín a zrýchleným klusom smeroval k hradu Rytro, ktorý sa pred nimi v diaľke objavil. Už tradične sa tam zvykli zastaviť v hostinci pod hradným kopcom a dopriať trocha osvieženia sebe a koňom.


Kráľ je mŕtvy! Pondelok po sviatku Nanebovstúpenia Pána začal tak, ako každý iný deň. Po žulovej dlažbe námestia už zavčas rána začali hrkotať oceľové obruče vozov sprevádzané spevom kohútov. Pridalo sa mučanie kráv, ktoré paholci vyháňali na pašu.  Aj najväčších spachtošov musel zo sna prebrať každodenný, postupne silnejúci zvuk ulice –  vrava, ostrý škripot rumpálu studne, zvuky z dielní, zvonenie zvonov a neskôr aj detský krik a plač.  Pruskovskému tento deň ostal v pamäti a ešte dlho potom si dokázal spomenúť na množstvo nepodstatných detailov. Nadišiel čas, kedy sa znova začali písať dejiny, ktoré akoby ľahkým mávnutím zmenili plány smrteľníkov a Boh znova prestal „vybavovať“ prosby svojich služobníkov. Blížili sa „Zielone swieta“, čiže Turíce, a s nimi aj farský sviatok pripomínajúci akt „konsekrácie“, teda vysvätenia kostola sv. Mikuláša. Počas tejto udalosti sa každoročne v meste konal jeden z výročných trhov, ktorý sprevádzal rôzne súťaže a zábavy organizované cechmi či tunajšími bratstvami. Pruskovský práve vychádzal spolu s notárom a murárskym majstrom Mikulášom z podzemia kostola, kde od konca zimy pokračovali dokončovacie práce na rozšírení hrobiek. Výstavba nových bočných lodí bola skvelou príležitosťou k vybudovaniu rozsiahlych podzemných priestorov slúžiacich na pochovávanie mešťanov či váženejších úradníkov z hradu. Oči mu oslepilo silné, už takmer letné  slnko a nosné dierky mu vyplnila vôňa starého košatého agátu stojaceho neďaleko veľkej obecnej studne. Smerom od  špitála sa blížil triskom jazdec držiaci v ľavej ruke kópiu, na ktorej viala úzka, ale dlhá čierna vlajka. Obišiel celé námestie a pri zvonici prudko zastavil koňa. Niekoľkokrát sa na mieste otočil, akoby hľadal v pomaly sa schádzajúcom dave konkrétnu osobu. Priložil k ústam poľnicu, niekoľkokrát zatrúbil tóny, ktoré vo vojsku zvolávajú mužov do zbrane a zvolal. „Kráľ je mŕtvy, kráľ je mŕtvy, kráľ je mŕtvy!“ Prevesil poľnicu cez plece, kópiu so zástavou vsunul do koženého puzdra vo výške strmeňa pripevneného remeňom k sedlu, vytiahol spoza opaska list a čítal: „Na príkaz nášho najmilostivejšieho pána starostu, jeho milosti Stanislava Ľubomírskeho, kniežaťa Rímskej ríše, grófa vo Visnici, generálneho palatína krakovskeho, gubernátora spišskeho, dobčického, nepolomického a bielocerkevského sa vyhlasuje smútok za zosnulého kráľa Vladislava IV. Počas siedmich dní, dneškom počínajúc, je zakázané usporiadavať trhy alebo akúkoľvek inú zábavu pre zhromaždené obecenstvo. Nariaďuje sa každodenne slúžiť jednu omšu za dušu zosnulého kráľa a druhú za rýchlu voľbu nového panovníka. Neuposlúchnutie tohto príkazu sa bude trestať na majetku, ale aj na hrdle.“


Dotkne sa to mesta? Pruskovský cítil, ako mu na čelo vystúpili kropaje potu,  na chrbte ho zamrazilo a v kolenách prestal cítiť istotu. Znova si spomenul na zlomený paškál a predtucha niečoho zlého ho sprevádzala cestou na radnicu. Hukot a napätie v hlave znásobovalo odbíjanie všetkých zvonov visiacich vo zvonici, ktoré medzitým rozkývali mestskí uličníci zavesení na hrubých kopných lanách. Zmätok v jeho hlave trocha ustal, keď ho pri vchode do mestského domu obdarila úsmevom Anna, vychádzajúca na „rinok“ s prázdnymi vedrami. Hneď za ňou sa tlačil vonku aj mestský sluha. „Zvolaj mestskú radu, Jakub! Dnes po večernej omši nech všetci prídu na ratuš!“ prikázal vysokému mužovi v stredných rokoch s okrúhlou, mierumilovne vyzerajúcou tvárou. Vedel,  že ho čakajú ťažké rozhodnutia, siahajúce nielen do mestskej pokladnice, ale aj do vreciek mešťanov. Zariadil čo bolo treba, otočil sa a pomalým krokom mieril k svojmu domu. Pamätal si poslednú výmenu panovníkov v roku 1632, keď sa po svojom otcovi Žigmundovi III. ujal vlády teraz zosnulý kráľ. Vtedy však platilo povestné zvolanie: „Kráľ zomrel, nech žije kráľ!“ Ako scestovaný človek poznal dobre pomery na kráľovskom dvore. Vedel, že Vladislav IV. zomrel bez potomka a na kráľovský trón si robia nárok jeho dvaja bratia – miernejší Ján Kazimír a ctižiadostivý Karol Ferdinad. Navyše aj ich príbuzný, švédsky kráľ, tiež z rodu Waza, sa cítil byť legitímnym dedičom. To neveštilo nič dobré.  Doma ho už čakala manželka s obedom. Aj keď mlčala, vycítil  nepokoj a neistotu v jej svetlozelených očiach. Boli spolu už dlho, takže aj ticho bolo akousi formou komunikácie, ktorej rozumeli iba oni. Nikto nepovedal ani slovo, a predsa po obede odchádzal Pruskovský do svojej pracovne v inej, trocha lepšej nálade. Malá miestnosť hneď vedľa jedálne, s oknom na námestie, bola zariadená veľmi jednoducho. Drevený stôl, stolička a police plné kníh preložené hárkami rôznych dokumentov. Tu sa cítil šťastný.


Vypukla rebélia Najprv musel prezrieť korešpondenciu, zaznačiť aktuálne čísla do účtovnej knihy a až potom mohol otvoriť „Liber cronicond“,  svoju najnovšiu knihu z pera spisovateľa Cromerra. Zaplatil za ňu minulý mesiac v Krakove 40 zlatých a neváhal by dať aj viac, hoc už táto suma presahovala polročný plat hradného pisára. Rozlomil pečať listu od obchodného partnera z Gdaňska, keď vonku začul dupot približujúcich sa koní. Nevedel odhadnúť ich počet, ale pri bráne jeho domu sa zastavili a jeden z jazdcov zoskočil. Nasledoval vrzgot pántov ťažkej vstupnej brány, kroky na tavertínovej  dlažbe v „dufarte“.  Keď už hosť stúpal na poschodie po drevených schodoch, jasne počul štrngot jeho ostroh. Podľa rázneho kroku vedel, kto prichádza. Vošiel teda do jedálne, kde v tej istej chvíli hlavnými dvojkrídlovými dverami vpochodoval jeho priateľ Andrej Kovalský, kapitán hradnej posádky. „Pochválený buď Ježiš Kristus!“ začal s pozdravom ešte na chodbe so svetlíkom v streche. „Na veky vekov! Vitaj, Andrej! Vedel som, že prídeš. Pravda, nečakal som ťa tak skoro,“ privítal hosťa Pruskovský a rukou ukázal na stoličku. Kovalský nebol príliš vysoký muž, ale zato so širokými ramenami a dlhými rukami. Pôsobil síce zavalito a nemotorne, ale jeho šabľa vzbudzovala rešpekt aj u najlepších šermiarov. Oblečenie zodpovedalo významnému úradu, ktorý zastával v službách Jeho Milosti Stanislava Ľubomírskeho a ničím nevybočovalo z módy nižšej poľskej šľachty. Iba na vybíjanom koženom opasku sa mu hompáľala uhorská šabľa, ktorá Kovalskému lepšie sedela v ruke. Mohutnejšia čepeľ s dlhšou ostrou stranou na jej opozitnej hrane dokázala neraz preseknúť aj krúžkovú košeľu či koženú vestu. Viditeľne väčšia záštita, než mala poľská šabľa, s ľahkosťou zachytila a lámala čepele súperov. Samozrejme, ak ju dokázal bojovník správne používať. „Zle správy, milý Vojtech! Na Ukrajine sa začala rebélia. Kozáci sa búria,“ začal rozhovor Kovalský a postupne vyrozprával priateľovi najnovšie správy, ktoré včera večer priniesol posol z Wisnice. „Máme vyzbrojiť a vystrojiť dvadsať  jazdcov – dragúnov z hradnej posádky a poslať ich čo najskôr k Jeho Milosti pánovi starostovi. Vo Wisnici sa zhromažďuje vojsko, ktoré podľa mňa vypochoduje čo najskôr do Zbaraža, kde  už Jeho Milosť knieža Jeremi Wisnowiecki zbiera sily, aby rebéliu čo najskôr potrestal. Nech mu v tom Pán Boh pomáha.“ Kovalský sa prežehnal a pobozkal čepeľ šable. „Amen!“ pridal sa Pruskovský a pokračoval, „vieš, Andrej, toto nebude ľahká vojna. Poznám kozákov, veď s nimi obchodujem. Už dávnejšie som si všimol, ako im kupci od „moskaľov“ dávajú rozumy a ponúkajú im raj na zemi, keď sa nám „ľochom“ obrátia chrbtom. Ako besní vlci s medveďom za chrbtom budú dobiedzať, kým neuvidia váľať sa bieleho orla v prachu a krvi. A navyše, arogancia našej šľachty sama dala dôvod tomuto nadmieru senzitívnemu národu na odpor.“


Zázračná Bohorodička Medzitým priniesla slúžka džbán s pivom a naplnila ním dva vysoké hlinené poháre. „Uvidíme! Ja si myslím, že celá tá vzbura skončí, keď tá zberba zbadá našu kráľovskú husársku kavalériu,“ s istotou v hlase poznamenal Kovalský, odpil si z piva a pokračoval, „mám aj druhú, nie menej významnú novinu. Knieža je chorý a čoraz slabší. Na Ukrajinu so svojím vojskom nepôjde a velením vraj už poveril svojho syna Juraja. Ale chce dodržať svoj sľub z minulého roka. Šetrí sily, aby mohol prísť na náš hrad a konečne zahájiť výstavbu kaplnky. Máme ho čakať po sviatku svätej Margity.“ Pruskovský medzitým vstal zo stoličky a pristúpil k oknu. Z ulice bolo počuť ženský krik a rehot chlapov. Kapitánovi hajdúsi čakajúci pred bránou sa zabávali nad tým, ako jeden z nich chytil do náručia práve vychádzajúcu slúžku a pobozkal ju na pery. Chudera sa s krikom vytrhla, ale chlipník ju ešte stihol tľapnúť po zadku. „Pán starosta je múdry muž a veľmi dobre si uvedomuje, aké nebezpečenstvo krajine hrozí. Jedna vec je zhromaždiť silnú armádu a druhá je mať na svojej strane aj meč sv. Michala. Ja si myslím, že to je hlavný dôvod, prečo aj napriek chorobe chce ešte podniknúť túto púť. A nám zostáva iba prosiť Bohorodičku, aby jeho modlitby boli vyslyšané. Z každej strany číha nepriateľ čakajúci na vhodnú príležitosť zaútočiť a ten čas zrejme prišiel,“ povedal vážnym hlasom Pruskovský, pričom stále pozeral von oknom. „Vidíš to príliš čierne, priateľu!“ zasmial sa kapitán a pokračoval, „ asi chce  splniť sľub, ktorý zložil pri získaní kniežacieho titulu. Posol priniesol aj príkazy, čo je potrebné do jeho príchodu urobiť. Predstav si, že máme zbúrať všetko od studne až ku starej bráne, pristavané k múru horného hradu.  Počínajúc sídlom pána rotmajstra s príslušenstvom a končiac holičovým príbytkom aj s maštaľou.“ Ľubovniansky richtár  odpil z pohára, snažil si predstaviť budovy, ktoré musia uvoľniť miesto kaplnke a skonštatoval, „áno, veď ich vidno aj z mesta. Podľa toho, čo hovoríš, pôjde zrejme o veľkú stavbu. Alebo sa Jeho Milosť podľa najnovšej módy rozhodla aj trocha upratovať a zbaviť nádvorie pri novej hradnej kaplnke lastovičích hniezd, bez rozmyslu nalepených na hradbách.“ Kovalský prikývol a pokračoval, „ale to sa dozvieme už čoskoro. Po sviatku Božieho Tela má prísť Pochsberger. Poznáš ho, to je ten architekt, čo staval kláštor v Podolínci. Označí pôdorys novej stavby a spočiatku bude dozerať aj na murárskych majstrov, kým nepochopia jeho zámer. Svoj list zakončil pán starosta žiadosťou, ba dokonca prosbou, aby na provizórnom oltári pri bohoslužbe, ktorá sa bude konať na mieste vyznačenom pre kaplnku, bola zástava sv. Michala a zázračná socha Bohorodičky z tunajšieho farského kostola, ktorá ako jediná ostala nedotknutá ohňom zo zhoreného kostolíka Márie Magdalény. “

Pár slov na záver So stavbou kaplnky sa skutočne začalo v čase, keď sa nad poľské kráľovstvo sťahovali „búrkové mračná“ vojen a nepokojov. Jej dokončenia a vysvätenia sa nedožil nikto z hlavných postáv tohto príbehu. Knieža a mecenáš stavby Stanislav Ľubomírsky zomrel už v roku 1649. Vojtech Pruskovský opustil tento svet v roku 1669 a onedlho ho nasledoval aj jeho priateľ Andrej Kovalský. Obidvaja sú pochovaní vedľa seba v hrobkách pod ľubovnianskym farským kostolom sv. Mikuláša, ktoré stále čakajú na svoje objavenie. Je zaujímavé, že počas dlhej a prerušovanej výstavby postihlo Poľsko niekoľko tragédií, ba dokonca chvíľu to vyzeralo na jeho zánik. (To je však už iný príbeh.)

obr-2

Rok 1991, v hradnej kaplnke sv. Michala.  Horný rad zľava: M. Jedinák, P. Ščurka, J. Kačmarčik, dolný rad zľava: J. Kaleta, M. Guregová, M. Filipová, P. Mišenko, J. Senko.


Kaplnka bola vysvätená až v roku 1671, teda presne pred 345-timi rokmi. Odvtedy, na pár desaťročí, akokeby zázrakom nastali pre nášho severného suseda lepšie časy. Ba dokonca za vlády kráľa Jána III. Sobieskeho, ktorý v roku 1683 hrad a kaplnku navštívil, sa krajina znova stala jednou z významných  mocností vtedajšej Európy. Iba pre zaujímavosť, kráľ Ján študoval v Krakove na tej istej škole ako Vojtech Pruskovský. Tohto roku si pripomíname aj 25. výročie poslednej vysviacky hradnej kaplnky. V lete v roku 1991 bola skupinou nadšencov pod mojím vedením (na fotografii) zrekonštruovaná, doplnená inventárom a na sviatok sv. Michala ju slávnostne vysvätil vtedajší farár z Nižných Ružbách  Andrej Filipek. Pavol Mišenko


Comments


bottom of page