Voľnými príbehmi Pavla Mišenka s podtitulom Príbeh z čias, keď koleso veľkých dejín prechádzalo aj cez Starú Ľubovňu a názvom Krst ohňom – bitka pri Pilawcoch, pokračujeme.
„Múr, múr, vytvorte múr!!!“ kričal z plných pľúc Oheň. Jeho hlas znel ako zvon bijúci na poplach. Cválal pred zmäteným húfom dragúnov pripomínajúcich stádo oviec vetriace vlkov. Z oblaku prachu dvíhajúceho sa nad miernym pahorkom oproti vystupovala ťažko rozoznateľná masa jazdcov. V prudkom cvale rýchlo ukrajovali vzdialenosť stojacu medzi nimi a korisťou. „Múr, múr…!!!“ snažil sa Oheň prekričať erdžanie a dupot koní. Každý skúsený vojak pochopil, že to, o čo sa rotmajster Michal Rutko, prezývaný Oheň, snaží, je jedinou šancou, ako túto stratenú bitku prežiť. Dva dni strávené na bojisku nechali stopu na psychike unavených mužov. V panike, šíriacej sa medzi dragúnmi ako mor, víťazil strach. Podvedomý pud sebazáchovy prikazoval cválať odtiaľto čo najrýchlejšie preč, pričom mozog a zdravý úsudok v napätej situácii prestali fungovať. Tí, ktorí dali prednosť inštinktu, ukázali nepriateľovi chrbát a v zúfalom cvale hnali svoje kone dlhou rovinou k miestu, kde trávili poslednú noc. Zbabelci, našťastie, nestrhli so sebou veľa jazdcov. Dragúni si vďaka rotmajstrovej duchaprítomnosti uvedomili, že útek s rýchlymi a neľútostnými Tatármi v pätách, by skončil katastrofálne. Nádej na prežitie cítili v hlase Michala Rutka, ktorý nízkym, ale výrazným tónom opakoval to isté slovo. „Múr, múr, múr…!!!“ po chvíľke sa k nemu ako ozvena pridávali ostatní muži, a tak sa z jednoduchého vojenského povelu stal strach zaháňajúci bojový pokrik. Prví zo sedla zoskočili Ľubovňania, ani na chvíľku nepochybujúci o správnosti rozhodnutia ich veliteľa. Liacami zväzovali predné nohy koní, aby im v bojovej vrave nezutekali. Jakub pocítil neistotu v kolenách, keď sa nohami dotkol zeme. Našťastie nemal čas naplno si uvedomiť strach, ktorý sa snažil v podobe triašky oslabiť chlapcovu vôľu bojovať o prežitie. „Múr, múr …!!!“, teraz už kričal takmer každý a hľadal si svoje miesto v trojrade strelcov. „Prach, guľka, nabijak, panvička, zacieliť a páľ!“ v duchu si opakoval Jakub známe slová, keď sa rozrušený snažil vyplniť prázdne miesto v živom múre. Doma, v rokline pod Býčou skalou, si to dennodenne do úmoru skúšal s ostatnými dragúnmi a nechápal, prečo ich Oheň pri najmenšej chybičke bil jazdeckým bičíkom po prstoch. Až teraz si uvedomil, že zaváhanie môže mať cenu života.
Boj sa začal, miešalo sa odhodlanie i strach Hluk cválajúcich koní a až neľudské vytie bojovníkov na ich chrbtoch už dorazilo k zástupu nervóznych strelcov a útočiaca masa sa postupne menila na jazdcov. Jakub stál v druhom rade, a tak ako ostatní, aj on nabíjal svoju karabínu, aby guľka zabalená v bielom plátne a ponorená v čiernom prachu
poslala do pekiel jedného, po kresťanskej krvi bažiaceho, pohana. Múr bol postavený. „Stádo bojazlivých oviec“ sa zmenilo na tri rady dobre vycvičených a disciplinovaných vojakov, ktorí boli pripravení takmer nepretržite chrliť polcolové guľky do útočiacich nepriateľov, a tak vytvoriť neviditeľný olovený múr.„Čakať, čakať!“kričal Oheň cválajúci na koni za chrbtami netrpezlivých dragúnov. Jakub vedel, čo bude nasledovať. Hluk výstrelov a takmer nedýchateľný oblak dymu tlačiaci sa každým otvorom až pod kožu strelcov.„Prach, guľka, nabijak, panvička, zacieliť a páľ!“ opakoval si teraz už polohlasne cez drkotajúce zuby Jakub a už sa nemohol dočkať „vône“ síry, ktorá ako parfum ľahkých dievčat prekoná puch moču a zvratiek šíriaci sa útvarom strelcov. Zvláštne, ako úzkosť a strach dokážu dať do pohybu vnútornosti, ktoré akoby sa snažili utiecť pred hroziacim nebezpečenstvom.
Vrava a výkriky ustali. Asi tristo mužov „skamenelo“ v múre stojacom v ceste rozvodnenej divokej rieke. Nastalo ticho, kde tu prerušované slabým fúknutím netrpezlivých strelcov do tlejúceho knôtu omotaného o pažbu karabíny. Muž stojaci za Jakubom si mrmlal slová modlitby a nebyť nedôstojných zvukov vychádzajúcich z útrob nervóznych vojakov, zdalo by sa, že každú chvíľu začne omša.„Prvý rad zacieliť!“,zahrmel rotmajster Rutko, a po chvíľke nie dlhšej ako jedno prežehnanie, nahlas a úsečne vyštekol: „Páľ!“ Zaznela mohutná salva, za ktorou nasledovalo niekoľko oneskorených výstrelov. Oblak dymu, vyslobodil dragúnov od živočíšneho smradu a pohľadu na približujúceho sa nepriateľa.
To sa už muž stojaci pred Jakubom otočil a predieral sa dozadu, aby znova naplnil svoju zbraň smrtiacou zmesou.„Ča, ča, do pekla satanove deti!“ mrmlal si, keď ramenom narazil do Jakuba. Na chvíľku zastal, pozrel na mladého Ľubovňana a spod dlhých mrožích fúzov daroval chlapcovi úsmev. „Zacieliť!“ snažil sa držať chlapov v tempe Oheň. Jakub pevne zaprel karabínu do ramena, prstami pravej ruky vyrovnal tlejúci knôt, aby po stlačení spúšte dopadol priamo do panvičky s pripraveným pušným prachom. „Páľ!“ Mala žiara, ako keď v tme vypadne z pece žeravý uhlík a takmer súčasne výbuch, dym a náraz bukovej okovanej pažby do ramena. Boj sa začal a Jakub už presne vedel, čo má robiť, podobne ako remeselník, ktorý vezme do ruky náradie a rutinne vykonáva svoju prácu. Otočil sa, aby prešiel popri svojich druhoch do posledného radu. Ešte počas presunu nasýpal do hlavne pušný prach z drevenej odmerky visiacej na koženom remeni prevesenom cez plece. Z neveľkej koženej kapsy vybral olovenú guľku, ledabolo ju zabalil do pripraveného kúska ľanového plátna a palcom ľavej ruky predmet vtlačil do hlavne. Pravačkou vytiahol nabijak a dvakrát ním svižne utlačil muníciu na samé dno svojej zbrane. Z prachovnice nasypal do panvičky niekoľko zrniek pušného prachu a ukazovákom zasunul príklop zabraňujúci nechcenému výstrelu. Ešte v rýchlosti povytiahol tlejúci knôt a už znova stal v prvom rade. Cez rozplývajúcu dymovú clonu videl, ako sa po troch salvách útok Tatárov spomalil.
Prvá bitka zároveň poslednou? Jazdci sa stále snažili dostať čo najskôr k svojej koristi a zdalo sa, že ich zavíjanie hnevom zosilnelo, ale bránili im vtom telá spolubojovníkov a ich zabitých koní. Útok ucelenej masy bol viditeľne preriedený, ale stále ešte vyzeral hrozivo. Veľké nebezpečenstvo videl v splašených koňoch bez jazdcov, ženúcich sa priamo k dragúnom. Tieto mohli rozbiť ucelené rady strelcov, a tak preriediť a spomaliť paľbu, ktorá bola ich jedinou výhodou a šancou dostať sa odtiaľto preč. „Mierte na kone!“ súčasne zaznelo niekoľko hlasov. „Páľ!“ zahrmel Oheň už trocha zachrípnutým hlasom. Jakub mal aj bez upozornenia na muške nízkeho koňa rútiaceho sa priamo naňho. Šialený cval trocha spomaľoval predmet vlečúci po zemi pripevnený k sedlu z pravej strany. Bolo to ešte dosť ďaleko od postavenia dragúnov, ale zrejme išlo o jazdca, ktorému v čase stretu s olovenou guľkou ostala noha zaseknutá v strmeni. Znova dym a opakujúce sa nabíjanie zbrane. Približovaním sa zdecimovaných, ale stále odhodlaných Tatárov sa zrýchľovala aj streľba. Zdalo sa, akoby ozvenu jedného výstrelu predbehol zvuk druhej salvy a sírový dym zahaľujúci postavenie kráľovských vojakov sa vôbec nerozplýval. Posledné dva výstrely Jakub vystrelil iba tak, smerom odkiaľ bolo počuť stále sa približujúci rev mužov, erdžanie a dupot koní. Na remeni prevesenom cez pleca mu ostali už iba dve plné drevené odmerky a aj munícia v koženej kapse sa viditeľne preriedila. „Ak sa nestane zázrak, tak toto je koniec,“ pomyslel si mladý dragún, ktorého prvá bitka mala byť aj jeho poslednou. Na palci pravej ruky ho pálil pľuzgier spôsobený tlejúcim knôtom, ale v boji o život túto bolesť mozog akosi ignoroval. „Kozáci, útočia kozáci!“ bolo počuť výkriky z pravej strany bojového postavenia strelcov. Odrazu Jakub z tejto strany pocítil tlak mužov, ktorí sa podvedome snažili dostať z priameho stretu s útočiacim nepriateľom. „Stáť, zostaňte v múre!“ kričal Oheň, ale jeho hlas pomaly zanikal v zúfalých výkrikoch mužov, ktorí akoby plesknutím biča stratili nádej, a tým spôsobom i odvahu. To už streľba ustala a na Jakuba sa tlačil dav zmätených vojakov.
Po boku s kniežaťom Ľubomírskym Z pravej strany sa naozaj v plnom cvale rútil neveľký oddiel kozákov, ktorí plochou ostria svojich šablí poháňali kone do šialeného šturmu. Chlapi stojaci okolo Jakuba odkladali karabíny a z pošiev visiacich pri páse vyťahovali šable a kto mal, aj pištole. Každý vedel, že v tejto situácii nie je už ani najmenšia šanca na záchranu, ale svoju kožu sa nechystali dať lacno. „Na kone!“ odrazu počul za chrbtom známy hlas. „Na kone, dragúni, bite tu šikmookú zberbu!“ obzrel sa a niekoľko metrov od neho na koni sedela Jeho kniežacia milosť Juraj Ľubomírsky, ktorý povzbudzoval ešte stále zmätených strelcov. Šabľou v pravej ruke ukazoval smerom k Tatárom. Okolo neho bolo niekoľko husárov, ktorí prežili neúspešný začiatok bitky. Asi stovka ľahkých jazdcov so štandardou kniežacej rodiny už cválala oproti Mongolom. Ešte predtým, než sa aj Jakub rozbehol smerom k miestu, kde stáli uzdami pozväzované kone, zbadal, že kozáci neútočili na dragúnov, ale ako klin narazili zboku do prvých mongolských jazdcov. Pripomínajúc lavínu prenikali radami prekvapených útočníkov a šabľami zrážali všetko, čo im stálo v ceste. Situácia na bojisku sa odrazu zmenila. Kozáci podporení ľahkou jazdou Juraja Ľubomírskeho úplne zastavili tatársky útok. Jakub tomu spočiatku nie celkom rozumel, veď kozáci si Tatárov pozvali, aby im pomohli v boji proti Poliakom a teraz ich pred jeho očami kosia, akoby išlo o zbožie počas žatvy. Až neskôr sa dozvedel, že ataman Petrošenko nesúhlasil s príchodom Mongolov do kozáckeho tábora, čoby ich spojencov. Preto prešiel s celým oddielom na stranu kresťanov, a to v čase, kedy už o porážke vojska poľskej koruny nebolo pochýb. Týmto nerozumným, ale charakter zvýrazňujúcim počinom si vyslúžil uznanie u všetkých „rovných“ chlapov na obidvoch stranách bojovej línie. „Na kone, na kone!“ znel medzi dragúnmi jasný a radostný pokrik. Nebol čas na hľadanie svojho zvieraťa. Aj Jakub vyskočil na koňa, ktorý bol prvý poruke, a tak ako všetci cválal s vytasenou šabľou k miestu, kde sa rozpútala neľútostná jazdecká bitka. Všimol si plamene, dym a streľbu v smere, kde kráľovské vojsko rozložilo svoj tábor. Pochopil, že sa dostali do kozácko–tatárskych klieští a jediná úniková cesta z tejto mizérie vedie cez zdecimovaný tatársky oddiel. Pätami zatlačil koňa do slabín, ľavou rukou úplne povolil uzdu tak, že ňou takmer objal hnedáka okolo krku a pritlačený o jeho šiju tryskom mieril priamo do klbka zápasiacich mužov. „Ho, ho, mladý!“ za chrbtom začul známy hlas. Nestihol si vzniknutú situáciu plne uvedomiť a už po jeho ľavici cválal Oheň. Váhou svojho koňa sa oprel o Jakubovho hnedáka a tlačil ho do pravej strany. „Hamuj, sopliak! Dosť bolo zabíjania, ide sa domov!“ rozhodne zavelil rotmajster, rukou zdrapil uzdu mladíkovho zvieraťa a ťahal ho smerom, kde bojisko opúšťal Juraj Ľubomírsky v sprievode svojej osobnej gardy.
Síce porazený, ale živý Bola jasná, ale chladná noc, čo na konci septembra nie je nič výnimočné. Cestou vedúcou popri riečke s lenivo tečúcou vodou sa bez slova vliekol dlhý zástup jazdcov. Odraz mesiaca sa kde-tu mihol na prilbe, kyryse či vyleštenom hrote kópie. Pomalé tempo, zvesené hlavy prichádzajúcich a časté zakopnutie koní prezrádzali, že muži a zvieratá bojujú s nesmiernou únavou. Veru, žalostný bol pohľad na zvyšok vojska poľskej koruny, ktoré sa pod rúškom noci vzďaľuje z miesta potupnej porážky, aby za hradbami kráľovského mesta Ľvov našlo bezpečie, tak potrebné na načerpanie nových síl. Ešte pred tromi dňami, 20. septembra roku Pána 1648, bolo všetko ináč. Pyšné tridsaťtisícové vojsko dorazilo k rieke Pilawe, aby strestalo kozácku rebéliu a v putách na posmech všetkých odviedlo ich veliteľa Bohdana Chmielnického. Z celého Poľska sa tu zišli magnáti so svojimi družinami, v plnom lesku sa vystatujúc jeden pred druhým. Zabudli, že na drsných a bojachtivých kozákov takáto paráda nezapôsobí. „Pýcha predchádza pád!“ platilo aj tu a po dvoch dňoch ťažkých bojov, vďaka zlým rozhodnutiam najvyšších veliteľov, tí, ktorí prežili, utekajú a za sebou nechávajú navždy stratenú zem – Ukrajinu. Pravda, k porážke Poliakov prispeli aj Tatári. Tí sa zapojili do bitky na druhý deň jej trvania, čím výrazne posilnili aj tak početnú, stotisícovú kozácku armádu. Rotmajster Michal Rutko, zvaný Oheň, nestratil z dvadsiatich dragúnov posádky Ľubovnianskeho hradu ani jedného. Svojimi skúsenosťami a hlavne rozvahou bdel nad ich životmi, aby doma na hradných nádvoriach nemusel čeliť vyčítavým pohľadom vdov, sirôt a hlavne kapitána Andreja Kovaľského. Jakub sedí v sedle stále ešte cudzieho koňa, je unavený, hladný a navyše popálenina palca príšerne bolí. Je rád, že svoj „krst ohňom“ prežil, ale hanebná porážka z neho zaiste hrdinu nespraví. Sníval o tom, ako v boji vynikne a všetci ho budú oslavovať. Teraz je vďačný Bohu za život a po sláve akosi prestal túžiť. Chce byť ako rotmajster – skromný, pohŕdajúci strojenou chválou, ale zato rešpektovaný každým, kto sa vo vojenskom remesle vyzná. Z myšlienok ho prebralo zrýchľujúce sa tempo zástupu. Stiesnená cesta sa odrazu stratila a pod nohami koní sa objavila mäkká tráva voľného priestranstva. Jazdci sa dali do klusu, čo malo zahnať únavu spôsobenú predchádzajúcim pomalým a monotónnym tempom. Rady mužov sa rozšírili a premiešali. Jakuba v miernom cvale míňala skupinka kozákov z oddielu atamana Petrošenka. Mladík pocítil na chrbte zimomriavky, keď k jeho ušiam doletela smutná, ale chytľavá melódia. Chlapi s dlhými vrkočmi vyrastajúcimi z temena vyholených hláv si mrmlali popod dlhé mrožie fúzy: „Žiaľ, žiaľ za dievčinou, za zelenou Ukrajinou. Žiaľ, žiaľ srdce boli z tej tesknoty, z tej nevoli…“
Poľský dragún v 17. storočí – takto bol vystrojený aj Jakub
Pavol Mišenko
P.S.: Ak sa chcete vrátiť k doteraz uverejňovaným príbehom v ĽN, nájdete ich na: http://www.staralubovna-historia.estranky.sk/fotoalbum/poviedky-z-historickou-tematikou/ alebo na www.lms.sk.
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 28 (18. júl 2017)
Comments