top of page
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

Príbeh jednej vyšívačky z obce Kamienka

V minulosti nebolo vidieckeho domu, v ktorom by dievča či žena nevedeli vyšívať. Akoby táto činnosť ani nebola závislá od zručnosti, s tou sa jednoducho počítalo ako s vrodenou danosťou.




PRIPOMÍNAME SI TRADÍCIE

Drobné stehy, motív k motívu sa jeden k druhému ukladali do vopred určenej premyslenej kompozície a farebnosti, inej na všedný deň, odlišnej na nedeľu, rôznej podľa druhu textílie a jej funkcie. Ľudová výšivka ako ozdoba odevu a bytových textílií sa uplatnila takmer na celom Slovensku. Umenie výšivky sa rozvetvilo do regionálne pestrých podôb. Výšivka pokrývala všetky viditeľné časti odevu: čepce, rukávy na opleckách a mužských košeliach, zdobila stredy a okraje záster, živôtiky, mužské vesty a nohavice. Výšivka mohla byť symbolom bohatstva či chudoby kraja, z ktorého pochádzala.


VYŠÍVAČKA Z KAMIENKY

V okrese Stará Ľubovňa žijú šikovné a tvorivé ženy, ktoré sa dlhé roky venujú ručnej práci. Jednou z nich je aj Mária Bajcurová (Krupová, 1950), ktorú sme navštívili. Dvere nám prišla otvoriť usmiata energická žena. Hneď vo vchode nás očarili obrazy visiace na stenách rozložené s vycibreným vkusom. Pohľad na túto vyšívanú krásu a harmóniu farieb nás presvedčil o citlivých a šikovných rukách pani Márie. Odrazu všetko sfarebnelo. „Viete, kedysi sa šilo a vyšívalo v každom dome, ľudia boli nútení, potrebovali sa obliecť aj na sviatok, aj na piatok,“ začala svoje rozprávanie pani Mária.



Ako pripomenula, podstatné bolo oblečenie a obuv hlavne v zime. „Keď som začala chodiť do školy, učitelia nám vštepovali do duše zapájať sa do našej ľudovej kultúry. Dievčatá boli nabádané k šitiu, vyšívaniu a štopkaniu,“ rozmotáva klbko blednúcich spomienok zo svojho detstva a pripomína, že, samozrejme, vyšívala babka, mama aj sestra. „Ja som sa odmala motala okolo babky, furt ma pritúlila. Z rozprávania jej a mojich rodičov si pamätám, ako ťažko sa ľuďom žilo po vojne. Aj tento dom sa budoval v pohnutých časoch, bol postavený v roku 1929. Už dávno je prestavaný a má inú podobu, no niektoré prvky sme zachovali a pripomínajú nám návrat do detstva,“ rozhovorí sa nad vzácnou dobovou fotografiou.



PRVÝ ŠIJACÍ STROJ V DEDINE

„Ľudia z dediny odchádzali do Ameriky za zárobkom a lepším životom. Aj moja babka sa vybrala do šíreho sveta na šífe (lodi). Prvý raz v živote sa pohla z domu, nevedela reč a odišla v kroji. Každý si po návrate domov do kraja chcel kúpiť roľu a budovať strechu nad hlavou. Všetci chceli gazdovať a zabezpečiť chlieb a obživu pre rodinu. Od zimy do jari chlapi odchádzali s remeslom po drotárke do sveta, aby sa umkli z domu, zarobili dajakú korunu a prekoštovali sa. Remeslo sa v tej dobe chápalo ako požehnaný dar. Keď sa babka vrátila domov, doniesla si šijací stroj, bola to vraj prvá mašina na šitie v našej dedine. Ľudia, čo sa vrátili domov zo sveta, prispeli aj na cerkov v dedine,“ pridáva M. Bajcurová vzácne spomienky na ťažké časy našich predkov.


Babka Eva na dobovej fotografii (piata sprava, pred rastlinkou).


Keď prechádzame do izby, pani Mária nám ukáže plachtu a povie, že je staršia ako ona. Starodávnu tkanú ľanovú plachtu opatruje, ako aj uteráky a utierky po svojich predkoch už desiatky rokov. „Dodnes som babke povďačná, ako ma podchytila k robote a čo všetko ma naučila. Do vyšívania som sa púšťala postupne, probovala som opatrne rôzne vzory, keď sa nevydarilo, vypárala som. Časom mi vyšívanie rozviazalo ruky a prerástlo do záľuby. Ťahalo ma to každý deň a vydržalo mi to doteraz. Toto ma udržiava v chode, je to moja duševná liečba“.




TRADIČNÉ A PRITOM STÁLE MODERNÉ

Okrem obrazov s rôznou tematikou, obrusov, vidíme tu aj dnes už zabudnuté prikrývky na zrkadlá, vrecúška na hrebene a nástenky s úsmevnou výpoveďou, ktoré ľudia kedysi používali a skrášľovali si nimi svoje domácnosti. Pani Mária pri pohľade na staré fotografie nazerá do minulosti: „Za mojej mladosti sa krosná na dedine začali pomaly vytrácať, a tak zanikli aj tkané obšívky na ženské oplecká, ženy a dievky sa museli brať do vyšívania. Obšívky sa vyšívali „pasemkami“ (nitkami), používali sa aj farebné hodvábne nitky. Vyšívam aj obšívky na mužské košele – rubašky. Všetko musí pasovať, aký začiatok, taký musí byť aj koniec. Každá vyšívačka má svoju „muštru“ (vzorku), to je tak, ako keď sa niekto podpíše...“ Obdivujeme aj dlhé tmavozelené šaty vyšívané na rukávoch a po okraji sukne bielym kvetinovým vzorom.



Zhovorčivá pani Mária odrazu zmĺkla, v izbe sa rozhostilo ticho. Smutne dodala, „môj muž bol poľovník a chodievali sme spolu na poľovnícke plesy, tak som si šaty oživila výšivkou. Viete, ručná práca stále rezonuje aj doma, aj vo svete a ľudia majú o ňu záujem. Držíme sa koreňov našich predkov a ich starodávnej zručnosti.“

Dnes je rada, že má deti, vnúčatá a dožila sa aj pravnúčika.


Pani Mária na fotografii s nebohým manželom.


KRÁSNE SPOMIENKY NA BABKU

V rodine často spomínajú na nezabudnuteľnú babku Evu a jej prejav, v ktorom pripomínala, že všetko je v rukách Božích. „Každý deň začínala aj končila modlitbou. Vo svojej večernej modlitbe nikdy nezabudla poďakovať za každý prežitý deň. Naučila nás držať pohromade a navzájom si nezávidieť. A tiež máme v pamäti jej slová: Keď prejdete svet, potom porozumiete, kde ste sa narodili,“ pripomenie dnes jej vnučka a poznamená, že až časom pochopili túto jej múdrosť. „Pre našu babku bola rodná dedina tým, čo pre niekoho bol celý svet - domovom. Stále si spomínam na úryvok pesničky, ktorú ma naučila moja babka,“ uzavrie vrúcne spomienky na svoju babku, ktorej vďačí za veľa.



Pesnička podľa babky Evy 
v origináli i v slovenskom preklade

Moja mama doma a ja v Americi,
robju na taľari vo veľkoj fabrici.
Mašina ša točyť, nitky ša torhajut,
a mene mamočko slzy zaľivajut. 

Moja mama doma a ja v Amerike,
robím na doláre, vo veľkej fabrike. 
Mašina sa točí, nitky sa trhajú,
A mňa, mamička, slzy zalievajú. 






Viera Mošoňová

foto.: autorka, archív. M.B.

Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 10 (16. marec 2022)

댓글


bottom of page