top of page
  • Writer's pictureMgr. Helena Musalová

Príbeh jedného hrobu na starom cintoríne

Cintoríny v týchto dňoch ožili. Krokmi blízkych, známych, príbuzných... Zapálením sviečok, postátím, odrieknutím modlitieb, spomienkami... Pri jednom mieste posledného odpočinku, napriek tomu, že sa už dávno pominuli blízki tu zosnulých, sa predsa niekto pristavil a priniesol príbeh jedného hrobu.



Raz v roku si asi najviac uvedomujeme svoju pominuteľnosť, najviac nám chýbajú tí, ktorí by tu ešte mohli a mali byť, najviac sa vraciame do minulosti. Niekedy aj veľmi vzdialenej. V každom meste i obci sú miesta, ktoré sa najviac posúvajú v čase, teda najstaršie cintoríny, zabudnuté miesta posledného odpočinku, isté kúty cintorínov... Sú charakteristické hlavne tým, že sú najviac opustené. Mnohé náhrobky hlodá čas, sviečky tam neplápolajú tak ako na iných hroboch a aj záplavu kvetov tam nahrádza sotva vyrastajúca býľka... Čas často zmaže spomienky, aj tých, ktorí boli blízkymi zosnulých. Aj preto je veľmi dôležité, keď sa pri miestach posledného odpočinku zabudnutých hrobov niekto pristaví. A spomína...


Starý cintorín v Starej Ľubovni

Je faktom, že odpradávna sa na cintorínoch s postupom času staré spadnuté kríže zbierali, ukladali na dôstojnom mieste, resp. zlikvidovali, a keď už uľahol aj hrob tak, že pomaly zarovnal terén, začalo sa s pochovávaním na to isté miesto. A tak dookola. Starý cintorín je ako otvorená kniha a ak človek v nej vie čítať, dozvie sa mnohé zaujímavosti. Aj na tzv. starom cintoríne v Starej Ľubovni spia svoj večný sen mnohé významné osobnosti a ich hroby, našťastie, ešte nenahlodal zub času. Pochovaný tu je napríklad Michal Chlebák, ktorý bol aktívny v mnohých spolkoch na Spiši, národovec patriaci ku generácii Bernolákovcov. Narodil sa v Kolačkove a preložil ako prvý do slovenčiny Dickensovú poviedku – Vianočnú pieseň. Dá sa tu nájsť aj hrob Michala Sztanka (1883 - 1943), ktorý bol od roku 1928 farárom v Starej Ľubovni, kronikárom a autorom brožúry o dejinách mesta, rovnako predsedom mnohých spolkoch a aktívne sa zapájal do diania v meste či náhrobok Michala Kubašeka (1863-1948), jeho syn Ján Kubašek, kňaz, národovec a publicista bol jeden zo signatárov Pittsburskej dohody. Ale aj napríklad Otta Czerneczkého a jeho manželky Janky Czerneczkej, ktorá bola komorná grófky Karolíny, rodáčka z Poľska, zviazaná so Starou Ľubovňou. A práve pri tomto hrobe aj po desiatkach rokov, isto horela svieca a niesli sa spomienky.



Zamyslenie pri hrobovom mieste

„Po 30-tich rokoch som išla pohľadať hrob pani Janky Czerneczkej...,“ zverila sa nám Božena Hutníková (na fotografii hore), ktorá sa ako fotografka Ľubovnianskeho múzea, kde odpracovala 16 rokov, dostala vďaka svojim osobným kontaktom i dôvere k skromnej žene, ktorá v sebe ukrývala kus histórie spojenej s hradom Ľubovňa. „Každý hrob skrýva svoj životný príbeh a ten svoj mi porozprávala pani Janka. Som vďačná, že mi dôverovala a pootvorila mi aj trinástu komnatu svojho života. Mnohé si nechávam vo svojom srdci,“ zaspomínala si dnes pani Božena, ktorá sa po dlhých rokoch strávených v zahraničí vrátila do rodného kraja. V jej spomienkach navždy ostávajú ľudia, ktorí jej dovolili ich odfotografovať či natočiť na vtedy dobovú kameru, lebo práve mediálna sféra bola jej srdcovou záležitosťou. V krátkom filme priniesla autentické spomienky, ktoré odvysiela Ľubovnianska televízia vo štvrtok 4. novembra. A tu sú spomienky kedysi komornej kňažnej Karolíny De Bourbou v písomnej forme, tak ako sa s nimi zverila pred tromi desiatkami rokov.


Spomienky Janky Czerneczkej

V roku 1928 som sa rozlúčila s mojimi drahými rodičmi a súrodencami, aby som začala pracovať u rodiny grófa Zamoyského v Podzamczu v Poľsku.

Pani Zamoyská, kňažná Karolína De Bourbon v tom čase ovdovela, každý rok v zimných mesiacoch cestovala s celou rodinou na juh do Cannes. Pochádzala zo Sicílie, neznášala našu zimu. V tom roku ma vzala so sebou, aby necestovala sama, deti už dospeli a manžel zomrel, v Cannes sme bývali v Elysse Palac.

V júni sme sa vrátili domov, ale cestou sme sa zastavili v Kúpeľoch vo Vyšných Ružbachoch, ktoré patrili rodine grófa Zamoyského. Tu sme zostali do septembra a potom sme cestovali domov, do Poľska. V Poľsku sme boli do Vianoc a po Vianociach sme cestovali späť do Francúzska.

Majiteľ zámku v Starej Ľubovni Ján Zamoyský bol synom pani kňažnej, u ktorej som bola zamestnaná. V roku 1929 sa zasnúbil so španielskou infantkou Izabelou de Bourbon, ktorej matka bola sestrou španielskeho kráľa Alfonza 13. Ešte v tom istom roku bola svadba v Madride, kde som bola aj ja prítomná, svadba bola v kráľovskom paláci a bola tam celá európska šľachta. Mladí manželia cestovali na svadobnú cestu do Granady na novom aute, ktoré dostali od kráľa ako svadobný dar.

Pani kňažná a ja sme sa potom vybrali do Vyšných Ružbách. V tom roku som sa zoznámila s mojím nebohým manželom Ottom Czerneczkým, o rok som sa za neho vydala v Poľsku.

Po celý čas, čo som bola u rodiny Zamoyských zamestnaná, preukazovali mi všetci členovia rodiny Zamoyských veľa lásky a porozumenia. Osobitne mi bola naklonená pani kňažná Karolína.

V roku 1930 som sa presťahovala k manželovi do Starej Ľubovne, dobré priateľské vzťahy s celou rodinou grófa Zamoyského trvali však aj naďalej. Nebohá pani kňažná zomrela vo Varšave v roku 1941, dovtedy sme sa stretávali vo Vyšných Ružbachoch a na zámku v Starej Ľubovni.

Gróf Ján Zamoyský žil s rodinou na zámku v Starej Ľubovni, mali štyri deti, dvoch chlapcov a dve dievčatá. Deti mali vychovávateľa, ale chodili aj do školy v Starej Ľubovni. Gróf Zamoyský mal štyri sestry a dvoch bratov, všetci žili v Poľsku. Do začiatku 2. svetovej vojny žili tieto rodiny v Starej Ľubovni a v Poľsku. V roku 1939 grófa Jána Zamoyského Nemci internovali v Ilave, spolu s ním aj iné osoby, ktoré Nemci považovali za nespoľahlivé, medzi nimi som bola aj ja s manželom.

V Ilave nás zadržiavali štyri mesiace, po zvolení doktora Tisu za prezidenta nás na základe amnestie prepustili. V roku 1944, na jeseň, odišiel gróf Zamoyský s celou rodinou do Bratislavy a odtiaľ s pomocou španielskeho konzula do Španielska. Žili v Seville, keďže ich celý majetok ostal tu, žili z podpory, ktorú dostávali od španielskeho štátu a z majetku pani Izabely Zamoyskej.

Po nejakom čase sa manželia pre nedorozumenia, ktoré nastávali medzi nimi, rozišli. Gróf Zamoyský sa presťahoval k sestre Karolíne de Bourbon do Francúzka na jej majetok do Saint Sauveur. To viem preto, lebo môj manžel si s ním dopisoval, gróf sa potom po nejakom čase presťahoval do Monte Carla, a keďže ovládal niekoľko rečí, pracoval tam ako diplomat a okrem toho dostával apanáž od svojej manželky.

V tom čase sme dostali správy od sestry grófa Zamoyského Karolíny, že jej brat zomrel v Monte Carle. Deti žili po celý čas v Španielsku, dvaja ešte žijú, dcéra a syn. Neskôr zomrela aj manželka grófa Jána Zamoyského, Izabela.


J. Czerneczká pri hrobe svojho manžela pred 30 rokmi.


Zachované naveky v archíve

„Tieto spomienky sú silné aj po rokoch, som rada, že mi pani Janka Czerneczká dôverovala, pustila ma do svojho domova a že som mohla nafotiť a natočiť niekoľko záberov. Nie každý, zvlášť v istom veku, má rád, keď mu chodíte po byte, svietite svetlá, zapínate kameru...,“ zaspomínala si B. Hutníková, ktorú dnes teší, že aj súčasná generácia si môže pripomenúť cez osobné spomienky históriu Starej Ľubovne. A snáď sa aj pri hrobe rodiny Czerneczkej tiež niekto pristaví a zapáli sviečku...


foto: z filmu B. Hutníkovej

Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 41 (3. november 2021)

Comments


bottom of page