Piateho júla vymenoval Sv. otec František Mariána Andreja Pacáka za biskupa slovenskej eparchie v Toronte, 2. septembra prijal tento redemptorista biskupskú chirotóniu. A hoci už tri roky je jeho pôsobiskom Vranov, ešte pred odchodom do Kanady zavítal nový vladyka na miesto, kde v minulosti strávil polovicu svojej služby.
Odchádzal ako kňaz, vrátil sa v biskupskom rúchu, no s rovnakým úsmevom na tvári. Rodáka z Levoče, ktorý v Starej Ľubovni pôsobil 10 rokov, z toho sedem vo funkcii igumena Kláštora redemptoristov a zároveň správcu gréckokatolíckej farnosti, tak nový habit nezmenil. A i keď ho Boží plán zavial v r. 2015 na východ a 12. septembra poslal za more, do mesta, ktoré nazval svojím domovom, sa medzitým, aspoň na chvíľu, vrátil. „Pociťoval som trochu trému, ale hlavne radosť, lebo kam som sa pozrel, všetkých som poznal a mám ich rád. Po rokoch strávených tu ostali v srdci veľmi silné stopy,“ netajil emócie po prekročení prahu chrámu hierarcha Slovenskej gréckokatolíckej cirkvi. Hlbokú brázdu však M. Pacák, ktorý chce byť, ako sa raz vyjadril, dobrým človekom… takým dobrým ako chlieb, zanechal aj v srdciach veriacich. Dôkazom toho bol nekonečný zástup tých, ktorí sa s ním 6. septembra prišli rozlúčiť. „Prekvapilo ma to a prijal som to s radosťou, lebo je to vec, ktorá sa nedá s istotou predpokladať. Človek si ju môže len zbožne priať.“
ODCHOD DO TORONTA Tretieho sídelného biskupa Torontskej slovenskej gréckokatolíckej eparchie v Kanade vysvätili v michalovskej Bazilike Zoslania Svätého Ducha, prvom chráme gréckokatolíckych redemptoristov na Slovensku. Prijatie biskupskej chirotónie pritom nový vladyka vníma ako, jedným slovom, službu – k Bohu i ľudom. „Jednoducho, je to misia. Tak, ako to máme napísané v našej charizme, našom redemptoristickom poslaní – ísť tam, kde ľudia najviac potrebujú Božie svetlo,“ vyznal sa muž, ktorý si za biskupské heslo zvolil Servire fideliter (Verne slúžiť). A pred odchodom do svojho nového pôsobiska sa, ako povedal, odovzdal sa do Božích rúk. „Pôjdem tam, samozrejme, s radosťou. Niektoré veci sa mi vynoria neskôr, lebo je to úplná iná realita než na Slovensku, ale viem, že všetky pochopím na mieste. Plus, už sú tam naši kňazi, takže v tomto smere budem mať duchovných pomocníkov, a preto verím, že spoločnými silami, lebo o tom to je, dokážeme odpovedať na znaky času,“ nádejal sa nový torontský eparcha, intronizácia ktorého sa konala 15. septembra v sídle jeho eparchie, v Katedrále Narodenia Presvätej Bohorodičky.
Pôsobenie v Starej Ľubovni bude novému vladykovi, s ktorým sa prišli rozlúčiť stovky veriacich (vľavo), pripomínať aj obraz Chrámu matky ustavičnej pomoci. Dielo V. Šipoša venoval M. Pacákovi primátor mesta Ľ. Tomko (vpravo).
Syn sv. Alfonza Mimochodom, hoci rozloha eparchie je zhodná s celým územím Kanady, nového pastiera čaká maličké „stádo“ – približne 4000 veriacich v štyroch farnostiach. Navyše, ako počas biskupskej vysviacky upozornil arcibiskup Vasiľ, otec Marián nejde „do lepšieho“. Byť katolíckym biskupom v sekularizovanej spoločnosti dnešnej Kanady totiž, podľa neho, nie je žiadna veľká výhra. „To nie je spoločenské postavenie, na ktoré by sa niekto mohol nechať zlákať, aby si zlepšil status na facebooku,“ uviedol, o.i., v homílii sekretár Kongregácie pre východné cirkvi, ktorý Pacákovu ochotu prijať postavenie „najmenšieho z malých“, vybrať sa na službu „najmenším“ a „vzdialeným“, označil za znak Kristov v jeho živote. „Prijímajúc výzvu Svätého Otca Františka, sa istým spôsobom vyčlenil zo svojej rehoľnej rodiny, zanechal dokonca svoju vlasť, zriekol sa všetkých svojich doterajších oporných bodov a ľudských istôt, aby sa vybral ako skutočný misionár, syn sv. Alfonza, na novú, neľahkú misiu…“ Ako si budú vladyku M. Pacáka pamätať Staroľubovňania?
Ako výborného kňaza, pokorného človeka.
Ako veľmi milého, usmievavého človeka, ktorý nikdy nezvýšil hlas. Aj keď niekedy bolo treba.
Zanechal vo mne veľmi pekné spomienky. Je to sympatický, úprimný človek s dobrým srdcom.
Budeme na neho spomínať s láskou a hlavne modlitbami. V našom srdci ostane navždy…
Som rád, že sa dal do takej služby, nech mu Boh žehná. Ide do ťažkej roboty, ďaleko. Dúfajme, že sa nám znovu vráti.
Foto: archív Ľ.T., ĽMS Článok bol publikovaný v ĽN č. 34 (18. septembra 2018)
Komentáře