Jeho vek je pre mnohých z ríše fantázie. Vojtech Krajňák sa v týchto dňoch dožíva výnimočného jubilea – sto rokov. V novodobých zápisoch Starej Ľubovne by ste muža s rovnakým vekom hľadali iba ťažko. Je obdivuhodné, ako sa aj v pokročilom veku udržiava vo forme, ktorú mu môžu závidieť aj omnoho mladší. Dokáže bez problémov čítať, lúštiť krížovky a cez noviny a televíziu si udržiava všeobecný prehľad. Na dlhovekosť ponúka vlastný, overený recept.
Béla, ako pána Krajňáka jeho blízki volajú, sa narodil 16. decembra 1919, teda ešte v období, keď sa ľudstvo prvý rok spamätávalo z prvej svetovej vojny. „Narodil som sa v Kežmarku, v Ľubovni však žijem vyše trištvrte storočie,“ hovorí stále čulý oslávenec.
Guľka a črepina z granátu
Veľkou životnou skúškou pre pána Vojtecha bola druhá svetová vojna a pôsobenie na fronte. Najprv musel pracovať v bani v Nemecku, neskôr, po presune do Ruska zažil udalosti, ktoré jeho telo navždy poznačili. „Počas bojov ma postrelili. Guľka mi vošla do pravého boku, kde ju mám doteraz. Pri inom boji ma zase trafila črepina z granátu, ktorá ostala zaborená v mojej nohe a tiež ju mám doteraz. Ležal som potom tri mesiace v nemocnici v Tarnove v Poľsku, odtiaľ ma preložili na mesiac do Bratislavy. Ako vojnového invalida ma napokon prepustili domov. Pre guľku a črepinu v tele som nikdy nemohol ísť na vyšetrenie ultrazvukom,“ prezradil už s úsmevom.
Osudová láska
Do nášho regiónu pritiahla rodáka z Kežmarku práca, keď pomáhal pri výstavbe železnice medzi Plavčom a Podolíncom. V tom čase tu stretol aj svoju celoživotnú lásku, dnes už nebohú Máriu. Vo svojom budúcom domove v Starej Ľubovni sa s ňou rozhodol zostať a usadiť. Partneri sa zosobášili v roku 1946 a postavili si dom. Vojtech pracoval zväčša ako vodič nákladiakov, neskôr si ho ľudia zapamätali ako ústretového a sympatického šoféra autobusu.
Nepiť, nefajčiť, nezlostiť sa!
Manželia Krajňákovci spolu vychovali tri deti, do rodiny postupne pribudlo aj osem vnúčat a 19 pravnúčat. Stále čulý jubilant Vojtech trávi starobu v teple svojho domu. „Občas ešte lúštim krížovky, vypĺňam osemsmerovky a čítam. Nevydržím však dlho, dosť ma už bolia oči,“ povedal dedko, ktorý sa celý život prezentoval galantnosťou k svojmu okoliu. Ako priznal, pre ťažšiu mobilitu mu chýbajú návštevy kostola, jeho domáci stolík by ste si však nevedeli predstaviť bez modlitebnej knižky, ani ruženca. K zručnostiam starčeka patrí aj ovládanie nemeckého i maďarského jazyka. A aký je recept na dlhovekosť podľa pána Vojtecha? „Celý život som nepestoval krčmu, takže hovorím: Nepiť, nefajčiť a nezlostiť sa. Hádkami sa totiž nikdy nič nevyrieši,“ uzavrel najstarší Staroľubovňan.
Peter Rindoš, foto: autor, archív V.K.
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 47 – 48 (17. december 2019)
Comments