top of page
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

Naše RETRO deti v úžasných spomienkach Pavla Nováka

Svojimi spomienkami na časy minulé opäť prispel do rubriky Naše RETRO deti Pavel Novák, rodák zo Starej Ľubovne.

Absolventi 8-ročnej základnej školy po vykonaní „malej maturity“ s triednou učiteľkou Annou Kriššákovou (jún 1956).


Prvým septembrom 1948 etapa bezstarostného detstva mojej generácie skončila. Aj pri všetkých negatívnych okolnostiach, ktoré generáciu sprevádzali vo vojnových i prvých povojnových rokoch, vrátane roku 1948, to bolo predsa detstvo hravé.


UŽ BEZ DREVENÝCH HRAČIEK

S uvedeným dátumom nastali nové podmienky, pre našu generáciu životne podstatné. Čo sa stalo? Od 1. septembra 1948 sme sa stali žiakmi Národnej školy v Starej Ľubovni, prirodzene, jej prvákmi. V triede pani učiteľky Turákovej, staršej dámy, skúsenej a dosť prísnej. Postupne nám odkrývala zákutia spisovnej slovenčiny, prvouky a učila nás počty. Pre osvieženie, dopĺňali ich rôzne výchovy, z vysvedčenia som zistil, že to bola náboženská výchova, hudobná a telesná. Dohromady to bola poriadna hŕba nových poznatkov.

To všetko sa odohrávalo v zmenenom prostredí, vo veľkej svetlej triede so školskými lavicami bez hračiek. Vo vedľajšej budove meštianky na Fučíkovej ulici.

V škôlke sme sa zvykli handrkovať a škriepiť o drevené hračky, o pár týždňov neskôr sa už nebolo o čo. V rukách sme držali ceruzky, učili sa písať - Ema má mamu, mama má Emu. Ak sme nedržali ceruzky, museli sme ruky držať za chrbtom a sedieť s vystretou chrbticou. Časom sme si zvykli na stereotyp pred prvou vyučovacou hodinou. Začínalo sa modlitbou Otče náš..., po nej nám pani učiteľka kontrolovala, či máme čisté ruky a krky a napokon sme pred ňou hltali podávaný rybí tuk. Mal nám dopĺňať vitamíny, vraj, potrebné pre vývoj organizmu vojnových detí. Vyučovanie sa tiež končilo Otčenášom.


UČITEĽKA S TRSTENICOU V RUKE

Prospelo nám, že v triede sme sa skoro všetci chlapci aj dievčatá dobre poznali, boli sme predsa bývalí spoluškôlkari. Ľutujem, že všetkých už nedokážem vymenovať, ale jedného si dovolím spomenúť. Krstné meno nie je podstatné, lebo všetci sme ho volali Ďoďo, zhodou okolností bol tiež z Vyšnej ulice. Musím sa ale zdôveriť, že až do dnešných dní, aby si mi rozumel, milý čitateľ, teda do pozdného seniorského veku, zvykneme sa prekárať ako voľakedy v škôlke. Ďoďa si vážim, je sčítaný vo viacerých smeroch, študovaný inžinier - stavbár, ale svojrázny, svoje názory nemeniaci. Osobne sa už nestretávame často, vynahradzujeme si to cez telefón.

Prvý ročník sme úspešne zvládli, pani učiteľka Turáková tiež, takže nám v júni 1949 rozdala prvé školské vysvedčenia, podpísané aj riaditeľom školy pánom Kolodzejom. Rovnako ich obaja podpísali aj za druhý ročník, v ktorom nás učiteľka trápila rovnako prísne, ale teraz už aj s trstenicou v ruke. Ani sme sa nenazdali a po šantivých prázdninách na Vyšnej ulici a odratých kolenách nás očakával 1. september 1950.


VZNIK TUNAJŠIEHO GYMNÁZIA

No skôr sa vrátim ešte k septembru 1948 krátkou vsuvkou, ale obsahom veľmi dôležitou nielen pre naše mesto, rovnako pre celý región. Dotýkala sa oblasti školstva, ktoré dlhé roky bolo poľom neoraným. Jednoducho zanedbávaným, bež jedinej strednej školy. Nepomohli ani mnohé a časté intervencie miestnych funkcionárov, napr. aj E. Haasa, opakujúce sa v podstate od vzniku 1. ČSR až do prvých rokov po 2. svetovej vojne. K zásadnému riešeniu došlo v r. 1948, kedy Národné zhromaždenie schválilo 21. februára Zákon č. 95/1948 Zb., o úprave jednotného školstva v republike. V jeho intenciách Povereníctvo školstva v Bratislave rozhodlo o zriadení štátneho Gymnázia v Starej Ľubovni k 1. septembru 1948. Pre jeho sídlo mesto určilo budovu starej meštianky na terajšom Námestí sv. Mikuláša č. 6 (vtedy Námestie T.G. Masaryka). Budova bola, vraj, v žalostnom stave. Gymnázium tak začalo prakticky na zelenej lúke, no vďaka ambicióznemu vedeniu kritické začiatky prežilo, postupne rástlo, dospievalo... (Na fotografiách doele Július Činčár - prvý riaditeľ gymnázia v Starej Ľubovni, Mária Činčárová a Mikuláš Firc - prví z pedagógov gymnázia (1948).) Napokon, sa stalo rešpektovanou vzdelávacou ustanovizňou aj za hranicami nášho regiónu. V minulom roku si pripomenulo 75. výročie vzniku. Osud mi doprial byť jeho študentom v r. 1956 - 1959 a krátko aj pedagógom (1965 - 1966).


ZMIZLI KRÍŽE ZO STIEN

Už som skôr spomenul, že 1. september 1950 sa blížil, už nás očakával. Nás, ešte zaujatých myšlienkami na prázdninové futbalové zápasy za stodolami Vyšnej ulice navyše prekvapil a zneistil. Ako budúci tretiaci sme naivne očakávali pani Turákovú pred bránou budovy, z ktorej sme vyšli len pred dvoma mesiacmi prázdninovať. No neprišla, nič z toho sa neudialo. Nám neznáma „kompetencia“ poslala zanietenú učiteľku do dôchodku. Vraj „starú“, nevyhovujúcu novým požiadavkám doby. Tej nevyhovoval ani pán Kolodzej. Dlhoročný riaditeľ školy tak pani Turákovú nasledoval. S osemročným rozumom presunu triedy na poschodie sme porozumeli, ba sa aj potešili, no ostatné zmeny boli pre nás nezrozumiteľné. Ich príčinou bol Gottwaldov Víťazný február, ktorého dôsledky v školstve dorazili k nám s dvojročným oneskorením. Len stručne spomeniem niektoré, ktoré sa nás priamo dotkli. Napr. zo stien tried sa stratili kríže. Zmizli, z ranných povinností tiež spoločný Otčenáš. Nám to nechýbalo, nahradil sa oslavnou piesňou na prácu. Učili nás nový pozdrav „Práci česť!“ Osloveniu súdruh, súdružka, a tak už nebola pani učiteľka Turáková, ale súdruh učiteľ Šikra. Po vyučovaní sme už nemuseli vzdávať poctu práci, ale sme spievali Internacionálu, aj keď sme jej celkom nerozumeli. Rybí tuk sme už nemuseli prehĺtať. S rovnakým scenárom sme zvládli štvrtý aj piaty ročník, nič dôležité sa neudialo...



JEDNA ZMENA ZA DRUHOU

Ale predsa, len sa viac dotýkal našich rodičov a všetko sa udialo v roku 1953. Najskôr, hneď začiatkom marca zomrel súdruh Stalin, o niekoľko dní po ňom odišiel za hranice nášho sveta aj Klement Gottwald, vzorný žiak svojho učiteľa. Smútok medzi ich nasledovníkmi trval niekoľko dní, pamätám si, že aj v našom meste bolo vidieť čierne šatky na hlavách ich obdivovateliek. To ale nebolo všetko, niekedy v lete naše národy viac prekvapila, priam ohromila, menová reforma.

Naše mamy plakali viac ako za Gottwaldom, no nás, vtedy už hrdých piatakov vstupujúcich do búrlivej puberty, nejaká zmenka koruny interesovala najmenej.


Ďalšia zmena nás očakávala v jeseni 1953, bola pre nás dosť podstatná. Od 1. septembra sme sa stali žiakmi 6. ročníka pod strechou inej školy a v inej budove. Novovzniknutá Jedenásťročná stredná škola zdedila novšiu budovu zanikajúcej meštianky, tiež situovanej na Fučíkovej ulici. Režim v nasledujúcich troch ročníkoch (6. až 8. ročník) bol už náročnejší ako v predchádzajúcich. Doslova nám pristrihol pubertálne krídelká, najmä množstvom nových predmetov a v triede ich nositeľmi - učiteľmi. Musím povedať, že rôznej kvality, vrátane ich etických hodnôt.






Prvá - stará budova meštianky (so stromčekom pod oknami.) Neskôr slúžila viacerým školským účelom. Foto: archív J.M.




ÚDER ZA CHYBU V DIKTÁTE?

Len jeden príklad. Tuším sa odohral v siedmom ročníku na hodinách slovenčiny. Bolo v poriadku, že učiteľ bol prísny, že nás pravidelne trápil diktátmi, len s jeho hodnotením nemôžem súhlasiť ani dnes. Vytiahol trstenicu a trestal - za každú chybu jedna rana, bez rozdielu - či to bol chlapec alebo dievča. Bol akože demokratický, mohli sme si vybrať - či úder chceme po rukách alebo „po zadku.“ Prirodzene, ušlo sa aj mne, no viac som ľutoval spolužiakov z Chmeľnice alebo Podsadku, ktorí so slovenčinou mali vážnejšie problémy. No prežili sme, povzbudzovala nás triedna učiteľka Kriššáková, boli sme jej povďační, že nás úspešne doviedla až k záverečným skúškam v 8. ročníku, volali sme ich malá maturita. Triednu sme si užili na viacerých výletoch, na vtedajšiu dobu výnimočný bol jeden zahraničný, do Nowego Targu v susednom Poľsku. Očarili nás „krufky“ a iné trhové dobroty. Nás, Zamagurčanov, aj celkom zrozumiteľná poľština.


VO VOĽNOM ČASE

Detstvo a pubertu v dome starých rodičov (r. 1948 či 1949 až 1957) na Vyšnej ulici som si viac užíval po dedovom boku. S pribúdajúcimi rokmi som mu viac pomáhal pri poľných prácach, mal som tuším trinásť, keď ma naučil kosiť, v jeseni ma na chvíľu púšťal aj za pluh, po večeroch som pravidelne zásoboval maštaľ vodou pre kravičky, a tak... Babka už chorľavela na nohy, tak som ju suploval aj pri hrabaní sena. V tom čase sa rodičia rozhodli postaviť si rodinný dom na dedovej záhrade s vyústením na Fučíkovu ulicu. Prirodzene svojpomocne, tak som otcovi pomáhal v skorých ránach vyrábať škvarové tvárnice (kvádre) ako náhradu za drahé tehly. Pamätám si tiež, že po malej maturite som prvýkrát brigádoval za peniaze. Ako stavebný robotník pri výstavbe novej škôlky v rodnom meste. Zo školy sme tam boli viacerí.

A voľný čas? Nebolo ho veľa, ak nejaký bol, tak sme ho intenzívne využili na lúkach za stodolami, neskôr na provizórnom ihrisku pri dnešnom kultúrnom dome (vtedy rozostavanom). Keď tam niekto neskôr osadil basketbalové koše alebo tyče na volejbalovú sieť, letný slnovrat bol pre nás krátky. Občas sme vliezli do studenej vody Popradu.

Jediná prázdninová činnosť mi nevoňala a nevonia dodnes. Zber lesných plodín akéhokoľvek druhu. Hodiny sa motať po rúbaniskách a hľadať drobné maliny či čučoriedky za neustáleho dobiedzania múch a ovadov, to nebolo pre mňa.

Tak sa nám z prázdnin ukrajovalo, spoločne sme rástli, až sme dorástli do 14 rokov, teda do veku, v ktorom sme sa viacerí pripravovali prekročiť prah prvého z troch ročníkov Jedenásťročnej strednej školy. Neúplného gymnázia, ale predsa viac ako nič. A to v rodnom meste, medzi známymi tvárami.

Ponechajme to však ďalším retro spomienkam.


Pavel Novák, Košice 2024, foto: archív P. N.

(Pozn.: materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 21, 29. máj 2024.)

Commentaires


bottom of page