MOJE VOJNOVÉ STOPY: Vyučovanie vo Forbasoch počas rakúsko-uhorskej monarchie

Vo výbere z knihy Moje vojnové stopy dnes pokračuje rokom 1907, a to cez osobné zápisky Štefana Dubjela, ktoré spracovala pre publikáciu jeho vnučka Judita Leščinská - školskými časmi vo Forbsasoch.

Všetky ročníky. Jedna z najstarších historických fotografií z roku 1933. V tom čase chodili deti do školy aj bosé.

V JEDNEJ TRIEDE

Teraz by som sa rád vrátil ku škole. Do školy som chodil šesť rokov, bola to ľudová škola. Všetky ročníky boli v jednej miestnosti. Lavice boli dlhé, takže sme sa tlačili po dvanásť v jednej. Vpredu bola tabuľa, na ktorú písal učiteľ a my sme písali na tabličky s grífom. Tabuľka, to bola taká hmota akoby z kameňa, orámovaná drevom. Keď to spadlo na zem, tak sa to rozbilo na kusy. A ten grífeľ, to bol tiež z takej hmoty. Niekedy tabuľka nevydržala ani deň, často som mal z jedného kusa aj desať. Vyučovanie bolo v maďarčine. Jedine čítanku sme mali slovenskú, aj katechizmus, to jest náboženstvo. Olvašo Könyv, samolo könyv, földrajz, termesedrajs, alkotmasitan a tortenelem. To bolo všetko také dolámané, vyzeralo to tak, ako aj moje písmo, ani slovenské ani maďarské. Hymnu sme spievali po maďarsky - Isten áldd meg a magyart. Aj v kostole sme spievali po maďarsky - a korest fahos medek. Z toho sme už boli veľmi múdri.

VÝPRASK S LIESKOVICOU

Keď učiteľ vyvolal žiačku zo šiestej triedy, menovala sa Roza a pýtal sa jej: „Povedz mi, čo je koza?“ Ona odpovedala: „Koza je Roza.“ „No, ty teľa, a čo je Roza?“ Roza odpovedala: „Roza je bradaté zviera, ako ovca, tak vyzerá.“ My sme sa všetci rehotali, až sme sa váľali po laviciach. Učiteľ ušiel od zlosti, že v šiestom ročníku má takých sprostých žiakov. Po chvíli sa vrátil a začal vyšetrovať, že prečo ona tak hlúpo odpovedala a pýta sa jej: „Ty, Roza, povedz mi teraz, kto ti napovedal také hlúposti?“ Ona sa obrátila a ukázala na žiaka, čo sedel za ňou. Bol to Matuščák Valent, taký vysoký a hrozný vtipkár a výsmešník. On dal každému žiakovi ešte prímeno a sám sa nevedel vmestiť do kože. Učiteľ si ho zavolal: „Poď sem, ty gazember - naničhodník, teraz sa porátame.“ Prišiel ku tej somárskej lavici, čo bola celkom vpredu, musel sa zohnúť na tú lavicu a učiteľ mu vypráskal zadok lieskovicou a ešte za trest ho posadil do tej lavice až do odvolania. Táto lavica bola celkom vpredu pri samom učiteľovi a v nej sedeli žiaci za priestupky, alebo keď sa zle učili, až do tých čias, kým to učiteľ neodvolal.

CHLAPCOM NOŽÍK, DIEVČATÁM RUŽENEC

Do školy nebolo dovolené doniesť si chleba ani nijaký predmet (hračku alebo nožík), lebo učiteľ mu to hneď vzal a ešte aj dostal palicou po ruke. Žiak musel vystrieť ruku dopredu, roztvoriť dlaň a učiteľ šibnul palicou po nej dva i tri razy, podľa toho, jak si kto zaslúžil. Veci odložil do stolíka, tam mal sklad. Chlieb vrátil v ten istý deň, keď žiak odchádzal domov, a tie druhé veci, ako nožík u chlapcov a heknadle (háčiky) u dievčat alebo ihlice (v škole nebolo slobodno robiť ručné práce), tie sa vrátili až na konci školského roka, to jest na ekzamen. Dobrí žiaci dostávali na konci školského roka odmeny, chlapci nožíky a dievčatá ružence. Nožíky boli s drevenou rúčkou, každý inej farby. Ja som si vypýtal vždy modrý, taký sa mi najlepšie páčil. Pravda, tie odmeny dostávali len žiaci, ktorí sa dobre učili. Kto skončil šiesty ročník, chodil ešte do štvrtkovej školy na dva roky, to jest každý štvrtok, tam sme sa učili len po maďarsky. To sme už boli potom celkom múdri.

NIE VŠETKO SA TOLEROVALO

Chcem ešte spomenúť, že pred vyučovaním sme sa modlievali Otče náš a Zdravas. Po vyučovaní Sláva Otcu. Vo štvrtkovej škole sme mali nového učiteľa, písal sa Gondžur (v roku 1912). V kostole pekne hrával a spieval. Keďže veľmi behal za ženami, po dvoch rokoch ho vyhnali do Lackovej. Za ním prišiel v roku 1915 učiteľ Šimrák z Oravy. Ten bol ženatý, mal dve deti, ale tiež nesedel doma pri žene, ale lietal za dievčatami, tak ho farár Truník vyhnal. V roku 1919 prišiel na jeho miesto učiteľ Koroš, ktorý si dal prepísať priezvisko na Kolodzej, a ten v roku 1923 odišiel na Oravu. Na jeho miesto prišiel Mikluš z Hniezdneho (Gňazda), ten odišiel v roku 1926 a na jeho miesto prišiel Ksenzigh, tiež z Hniezdneho. Ten si tu vystavil dom, ešte aj teraz je tu na dôchodku. V roku 1931 prišla posila – učiteľka z Bratislavy Furstenzellerová, tá tu bola len jeden rok. Bývala u Homjaka, chodil k nej jeden dôstojník z Podolínca, tak ju farár vyhnal.

O UČITEĽOCH ROZHODOVAL FARÁR

Pretože škola bola cirkevná, farár mal neobmedzenú moc v rozhodovaní o učiteľoch. Potom začas tu učila výpomocná učiteľka Kolbajová, ale tá tu nebola dlho. Za ňou prišla Ondrkalová z Trenčína a bývala u Kašky od Majchra. Po roku zas prišla iná, Vaverčaková z Levoče. Tá bývala u Tomáša Kornaja. Veľmi pekne spievala, aj ona bola krásna. Odišla bližšie k domu ku Levoči. V roku 1935 prišla Osvaldová z Hniezdneho, dobrá slovenčinárka, nacvičovala aj divadlo s mládežou. Účinkovala tu do roku 1950. V tom roku preložili štyri vyššie ročníky do Hniezdneho a ostal tu len učiteľ Ksenzigh, ktorý v roku 1952 odišiel do dôchodku. Po ňom prišiel učiteľ Kordovánik, ktorý tu bol dva roky. Za ním prišiel učiteľ Gejza Schneider, ktorý v roku 1958 odchádza na hudobnú školu do Starej Ľubovne a za ním prichádza učiteľ Pavel Sagan a učiteľka Staššová. Tí dvaja sú tu do konca školského roku 1961, lebo vtedy sa vo Forbasoch škola ruší a žiaci chodia do novopostavenej školy pri moste v Hniezdnom. Vo Forbasoch sa v bývalej škole zriaďuje materská škola.

ÚMORNÁ KAŽDODENNÁ PRÁCA

Teraz trochu o našej dedine, ako vyzerala za maďarskej vlády. Všetky domy boli drevené, len zopár domkov bolo murovaných z kameňa a hliny. Cez obec tiekol neveľký potok (z Travného grundu), z ktorého sa vytvárali kaluže, podľa toho, kde aký gazda býval, tak bol usporiadaný tok vody. Blata bolo všade dosť. Obec to bola čisto roľnícka, pracovalo sa na pozemkoch iba s kravským poťahom. Pozemky boli zle opracované, podmietku v jeseni nebolo slobodno robiť, že nebude kde kravy pásť na jar. Keď sa vysadili zemiaky, tak tie skyby svietili a blýskali sa ako zrkadlá. Bola to úmorná práca motykami takú zem rozdrobiť. Chlapci a dievčatá mali čo robiť, veru, ani im na myseľ neprišlo v sobotu si zatancovať, lebo od ťažkej práce nevedeli, kde majú ruky a nohy. Pestovalo sa žito, jačmeň, ovos, zemiaky a ľan. Okolo ľanu bolo najviac práce, najmä pre ženy a dievčatá.

Ďalšia časť bude pokračovať výberom zápiskov Štefana Dubjela o spracovaní ľanu vo Forbasoch.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy,

foto: z knihy Forbasy (2021), Judita Leščinská

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 4, 26. február 2025).