MOJE VOJNOVÉ STOPY: 1897 - návrat rodiny Dubjelových z Ameriky do Forbás

V rámci seriálu prinášame vzácne rukopisy.

Vzácne rukopisy Forbašana Štefana Dubjela, ktoré knižne publikovala jeho vnučka Judita Leščinská, vám aj vďaka spolupráci s vydavateľkou budeme v priebehu roka prinášať v seriáli Moje vojnové stopy, ako znie aj názov novej knihy. V minulom vydaní sme sa vzhľadom k 80. výročiu oslobodenia mesta a okresu prehupli do roku 1945, dnes sa vrátime v spomienkach Štefana Dubjela, ktoré zachytil na 80-tich ručne písaných stranách, do jeho detstva z čias rakúsko-uhorskej monarchie.

CEZ OCEÁN K RODNEJ OBCI

Ani sám neviem, čo ma núti k tomu, aby som opísal svoj život. Narodil som sa v Amerike dňa 21. januára 1897 v Garbondale Pa Olyphant v USA. Roku 1898 v apríli sa mama i so mnou odsťahovala domov do kraja, to bola ešte rakúsko-uhorská monarchia. Podľa toho ako mama rozprávala, po mori sme sa plavili 21 dní. Ja som bol pri mame, len cez noc a každé ráno prišli matrózi a zobrali ma ku kapitánovi lode, takže deň som trávil u neho, lebo rád sa so mnou hral. Z raného detstva si už veľa nepamätám, iba toľko, že sme bývali v drevenom dome, ktorý pozostával z jednej izby a komory. V tej komore bol sud s naloženou kapustou, zemiaky a všelijaké iné haraburdy.

OBYČAJNÉ DETSTVO OBYČAJNÉHO CHLAPCA

Veľmi rád som jedával pirohy. Raz som prišiel z lietačky a mama nebola doma. Zbadal som misu hore na kredenci, bola to tá hlinená misa, v ktorej nám mama obvykle dávala pirohy, a preto hybaj za misou hore na kredenec, lebo som si myslel, že v nej tie pirohy budú. Na moje prekvapenie misa bola prázdna. Vtom vošla mama a spustila krik: „Štefan, čo tam robíš?“ Ja jej na to: „A čo si nenavarila pirohy?!“ A chytil som misu, buchnúc ňou dolu o dlážku. Misa sa rozsypala, mama spustila krik a plač. Ja som dolu zísť nevedel, musela ma zosadiť mama, čo sa ale neminulo bez odplaty. Poriadne ma zbila, lebo jej bolo ľúto misy. Časom sa na misu zabudlo a bolo zas dobre. Naďalej som behal ako vietor, všade bol, všetko videl, nohy som si dokaličil, lebo obuv nebola žiadna. Obyčajní ľudia si nemohli dovoliť kúpiť topánky, keďže hocikedy nebolo ani čo do úst položiť. Chlieb sa piekol len doma, zrna bolo málo, pôda sa obrábala veľmi primitívnym spôsobom. Drevené pluhy, drevené brány, ťahané kravským záprahom. To trochu zrna mlelo sa doma, a to ručne. Boli dva okrúhle kamene, k tomu účelu bol urobený taký stôl, čo do neho boli vložené tie kamene. Dolný bol zasadený do stola a do vrchného bol zapravený drúk tak, že pomocou toho drúka sa krútil vrchný kameň, v strede ktorého bola urobená diera a tam sa nasypávalo zrno. Hrubo zomletá múka aj s plevami sa vysypávala zo žliabka, ktorý bol vydlabaný na vrchnej doske stola. Plevy sa ešte preosievali cez sito a z múky sa varilo aj piekol chlieb. Mali sme jednu kravu Barnuľu. Mala jeden roh, tri struky a pol chvosta. Neviem, kde tú druhú polovicu stratila, lebo mama ju už takú kúpila.

DOBRODRUŽNÝ ŽIVOT KAMARÁTOV

Kamarátov som mal dvoch. Prvý bol učiteľov syn Lojzo, druhý bol cigán Jožo. My traja sme sa veľmi radi spolu hrávali. Urobili sme si káru a na tej sme fúrikovali až do zunovania a rozhodovali sme, kto má tú káru ťahať. Ja som až také rozhodné slovo nemal, lebo som bol o dva roky mladší. Tak pán ostal pánom, ja ako sedliak bol som kočišom, no a cigán musel byť koňom. Pán sadol na káru, cigán ťahal a ja som ho poháňal, pravda, lietal som pešo za cigánom, len toľko, že som nemusel ťahať túto káru. Tak sme lietali a lietali, pán sa chcel voziť a cigán už nevládal. Popri ceste bola medza, cigán skrútil pod medzu a pán sa skotúľal. Keď sa vyštveral hore, schytil cigána za vlasy a poriadne ho počubril. Káru sme vyviezli hore medzou a išli sme do domu učiteľa. Tam sme zavreli cigána Joža do chlieva, ako za trest, že prevrátil tú káru. Zavreli sme ho tak, že sám sa nemohol dostať von a odišli sme každý domov, kde sme na cigána zabudli. V noci ale strašne reval a počula ho pani učiteľova i išla sa pozrieť, čo to tam tak reve. Veľmi sa preľakla, keď tam našla plačúceho chlapca. „Pre pána Boha, čo ty tu robíš?“ Cigán fňuká: „To mňa zavreli, Lojzo so Štefanom,“ a ďalej ani nečakal, vyskočil a hybaj kadeľahšie. Lojzo aj ja sme mali ráno výsluch. Lojzova mama aj moja mama chceli vedieť, prečo sme cigána zavreli. Povedali sme pravdu, tak ako sa naozaj stalo. Obaja sme dostali poriadny výprask, každý od svojej mamy. Jožo sa neukázal celé tri dni. Až na štvrtý deň prišiel a pozval nás, aby sme prišli do koliby, že nás jeho rodičia pozývajú. My sme sa báli, že ešte aj tam dostaneme bitku, ale Jožo nás uisťoval: „Nebojte ša, ja šom ša nepriznal, že šte ma zavreli a otec urobil pekné valašky, povedal, že vám dá po jednej.“ Tak sme pošli a tam bola práve hostina, lebo zabili koňa. Aj nás ponúkli, aj sme jedli z tej koniny a boli sme zas priateľská trojica. My sme jedli vždy tam, kde to bolo najbližšie - raz v kolibe u cigánov, raz u nás a raz zas u učiteľa. Lojzova mama bola Nemka z Hniezdneho od dajakých Eliášov. Slovensky vedela, učiteľ bol Slovák, pochádzal zo Smižian, písal sa Kohút. A bol to prvý stály učiteľ vo Forbasoch. U učiteľa sme sa tak správali ako vonku, a to sa Lojzovej mame nepáčilo, nebolo jej po vôli ani to, že jej synovi tykáme. Raz nás vzala, mňa aj Joža, a takto nás poučovala: „Vy dvaja lagani, Jožo, ty si cigán, a ty, Štefan, roľník, môj Lojzo je učiteľov syn, a preto vy dvaja máte volať Lojzka mladý pán, lebo vy ste mu nie roveň.“ Tak sme ho potom volali mladý pán, ale on si to neprial, a tak nám povedal, aby sme ho tak volali len vtedy, keď je jeho mama nablízku. Takto sme viedli dobrodružný život ďalej. Jedného dňa starý cigán „Mačo“ s cigánkou doniesli tie sľúbené veci, mne valašku a Lojzkovi nožík. Využili príležitosť, keďže Lojzovi rodičia neboli doma, zašli si do pivnice, nabrali zemiaky, aj neviem, čo ešte viac. Tie veci, čo sme dostali od cigána Mača, sa dlho ukrývať nedali, zbadali to rodičia, a tak zase bol výsluch, že odkiaľ sme to vzali. Tak sme sa priznali, že nám to priniesol Mačo, a že si za to nabral zemiaky. Takto už bol vrchol toho dobrodružstva a zakázali nám schôdzky načisto. Nesmeli sme sa schádzať, ani pán ani roľník a, samozrejme, najmä cigán sa nesmel ukázať v dedine. Pán nemal kočiša, ja nemal koňa, a tak bolo navždy po našom kamarátstve. Tieto naše detské hry sa udiali v roku 1901.

PATÁLIE S OSADNÍKMI I SUCHÝ ROK

Chcem sa zmieniť o cigánoch u nás. Veľmi sa množili, už mali tri koliby. V dedine kradli ako straky, keď sme išli na pole s kravami, tak nám deťom vzali chlieb, omastu, keďže bývali pri ceste, kadiaľ sme my museli prechádzať. I radili sa richtár aj prísažníci, že čo by bolo treba podniknúť, aby sa ich mohli zbaviť. Bolo s nimi do nevydržania. Vodili si kone, zabíjali ich a schádzali sa zo široka-ďaleka na hostiny. Ľudia z dediny sa ich museli strániť, lebo boli veľmi bezočiví a púšťali sa do bitky. Vtedy bol richtárom Dubjel Ján. Rozkázal nám, aby sme nazbierali po desať žiab. Bolo to v noci, tak okolo desiatej, cigáni už spali a popúšťali sme do každej koliby čo najviac žiab. My sme tak urobili a zďaleka sme pozorovali, čo sa bude diať. To ste mali vidieť ten cirkus, keď tie žaby začali skákať po nich, taký vresk spustili, jak by sa celé peklo otvorilo. Cigáni vyskakovali von a revali na raty: „Rakaňa, rakaňa!!!“ Do kolíb sa už nevrátili, túlali sa len tak po vonku, až nad ránom vošli dnu, periny pozbierali, aj ostatné handry, a odchádzali s krikom preč. Presťahovali sa jedni do Lackovej, ďalší do Kamienky a do Ružbách, takže na druhú noc už neprišli a bola to príležitosť ukončiť ich bývanie pri našej dedine. Večer sa pozháňala staršia mládež, no my sme tam tiež nechýbali. Pomáhali sme rozoberať koliby a vláčiť ich za Liptákove nebo (kopec) na kopu a tam to spálili. Preto sme tie koliby odnášali za to Nebo, aby do obce nebolo vidno, čo sa robí. To sa stalo 25. júna 1907. Odvtedy cigánov do dediny viac nepripustili. Bol to suchý a neúrodný rok, nepršalo celé leto, až na Bartolomeja, to jest 24. augusta. Zato cigáni mali také sólo s koňmi, lebo gazdovia nemali čím kŕmiť, tak odpredávali kone za poldarma. V súvislosti s tým suchým rokom veľmi dobre si pamätám, keď som chodil s kravami na pole, ako to vyzeralo. Na Poľane bola tráva vypálená od slnka do koreňa, celkom červená, len v kriakoch bolo trochu zelene. Na druhú jar to už bolo lepšie, v poli bolo veľmi veselo, vtáčiky spievali, až bolo radosť počúvať. Ako by človek vošiel do raja, toľko bolo toho vtáctva, samé hniezda, čo desať krokov to hniezdo, na jedli, na smreku, v jalovcoch, v tráve a všade sa bolo možné stretnúť s hniezdami. A tých orlov, to stále bolo vidieť krúžiť vo vzduchu. Teraz ozaj to už málo vidno, v lese je smutnejšie...

Pôvodná tehelňa vo Forbasoch, vpravo so sušiarňami – kecerkami. Tehelňa bola postavená na kopci, ktorému sa hovorilo na „Ciganah“. Foto: z knihy Forbasy (2021) od Judity Leščinskej.

Kto bol zapisovateľ vzácnych spomienok

Štefan Dubjel začal spisovať svoje zážitky pod názvom Moje spomienky. Po svojom odchode do dôchodku začal spisovať bohaté spomienky a zážitky zo svojich starých notesov, papierikov, kalendárov a Pútnikov svätovojtešských, kde mal zaznamenané mnohé významné dátumy a udalosti. Sú to jeho vlastné autentické príbehy a postrehy, ktoré prežil ako dieťa na prelome 19. a 20. storočia. Opisuje ťažké časy na začiatku 20. storočia, a najmä fakt, že ako mladý 18-ročný mládenec musel narukovať do nezmyselnej vojny. Vojnu a jej krutosti videl optikou vtedy mladého chlapca, ktorého v armáde každý považoval za ešte veľké dieťa s modrými očami. Pútavo vykresľuje krutú realitu vojny, ktorá ovplyvnila aj celý jeho nasledujúci život. Vo svojich pamätiach opísal neúrodné roky, kalamity, mnohé prírodné úkazy, ktoré akoby predurčovali nešťastia, záplavy a najmä v minulosti časté požiare. Rovnako zaujímavé sú jeho spomienky na ľudovú školu, vyučovanie v maďarčine, detské hry, boj za presadzovanie slovenčiny pri náboženských obradoch, nacvičovanie slovenských divadelných predstavení, rozširovanie osvety, a najmä nanútenú kolektivizáciu a založenie roľníckeho družstva. Píše tiež o prechode frontu cez našu oblasť na konci druhej svetovej vojny a biednom vzhľade dedín po vojne. Spomína i na zavedenie elektriny do dediny, výstavbu kultúrneho domu, opravy cintorína, výstavbu chodníkov v obci a podobne. Môjmu dedovi nechýbali dobré pozorovacie schopnosti, bol veľmi učenlivý a zručný. Hoci mu nebolo dopriate vyššie vzdelanie a absolvoval len maďarské školy, zásluhou dedinských učiteľov sa naučil hrať na husliach (v dedine mali malý orchester) a tiež písať a čítať po slovensky. Doučovali sa v tzv. čitateľských spolkoch. Rozumel a dohovoril sa po maďarsky, nemecky a keďže zdieľal vojnu v zákopoch s Rumunmi, dohovoril sa aj po rumunsky. V čase najväčšej krízy v roku 1933 ako prvý zasial pšenicu, ktorá sa začala pestovať v dedine. Vedel štepiť stromy a dopestoval kvalitné odrody jabĺk. Zaujímala ho jemná mechanika a dokázal opraviť každé starožitné hodiny - pundusky. Napriek ťažkému osudu mu bolo s istou dávkou šťastia dopriate prežiť, hoci aj s následkami na jeho zdraví. Bol to človek, ktorý za svoj život prežil obidve svetové vojny a mnoho politických zriadení a historických zmien, počnúc monarchiou a končiac socializmom. Je to výpoveď človeka narodeného v 19. storočí, mladého chlapca, ktorý za monarchie narukoval s ďalšími 400 000 chlapmi do 1. svetovej vojny. Bol medzi tými 60 000 chlapmi, ktorí sa síce z vojny vrátili, ale zmrzačení a navždy poznačení jej hrôzami. Jedinou útechou mu bola jeho manželka Mera Dubjelová, rod. Matuščáková, ktorá mu vždy bola oporou a po vojne s ním zdieľala spoločný osud. Štefan Dubjel zomrel ako 87-ročný v roku 1984, tešil sa zo svojich 30 vnúčat.

Judita Leščinská

Spracovateľský podiel knihy

Knihu Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy vydala Judita Leščinská, texty: Judita Leščinská, rod. Dubjelová a Žofia Kolačkovská, grafik: Marek Hreb, jazykové korektúry: Eva Kollárová, odborná korektúra: Pavol Mišenko, fotodokumentácia: pozostalosť Štefana Dubjela (archívne fotodokumenty, listiny, pôvodný rukopis spomienkového textu), Marek Simoník - súčasná fotodokumentácia, Michal Duffala – úprava historickej fotodokumentácie, ilustrácie: Garik Sargsjan.

Ďalší výber z knihy prinesieme v ĽN č. 4, vrátime sa do roku 1907, priblížime si školské časy i život na dedine.

Z knihy Štefan Dubjel, Moje vojnové stopy, foto: archív rodiny, ilustrácia Garika Sargsiana

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 3, 12. február 2025).