top of page
Willa Poprad - Vaša vysnívaná svadba
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

KEDYSI A DNES - pamätať by mali ročníky zo 60-tych rokov

Dnes si priblížime lokalitu v Starej Ľubovni, ktorá je známa hlavne ročníkom narodenia v 60-tych rokoch minulého storočia a skôr.


Zámerom fotografa bolo zvečniť pohľad na budovu Ústavu (vľavo) a starej pošty (vpravo), tiež známej ako Hasnerov (Hauznerov) dom. Budovy sa nachádzali na ceste z rínku (dnes Námestie sv. Mikuláša) po ľavej strane dnešnej Popradskej ulice, dnes Mestský úrad Stará Ľubovňa. Zo zadnej časti bývalej starej pošty bolo vidieť na Vyšnú ulicu a tzv. četerňu (protipožiarnu nádrž s vodou). Po ceste dnešnej Popradskej ulice ďalej - na zákrute vľavo býval niekedy Gábor Dlugolinský. 

Azda každý čitateľ Ľubovnianskych novín sa už niekedy stretol s človekom, o ktorom by sa dalo povedať, že je tzv. „živý pamätník“ alebo nejaká „pojazdná encyklopédia historických faktov“. Takou osobou je aj pani Katarína Tajbošová, rod. Damičová (1954). Hneď poskytla zopár zaujímavých faktov z tejto lokality, ale aj z jej okolia. Jej otec bol kováč a pracoval v dielni spolu s klampiarom Petrom Lorekom (na pôvodnom zábere úplne vpravo vedľa Hasnerovho domu nápis na budove Peter Lorek). Túto budovu neskôr rekonštruovali nadstavbou (je to zaznamenané na viacerých starých pohľadniciach a fotkách z mesta, napr. aj v knihe História rodov v Starej Ľubovni od Márie Turekovej, rod. Olessákovej). Pani Tajbošová prezradila aj zopár zaujímavých informácií o Petrovi Lorekovi, ktorého šikovnými rukami prešla napríklad vrchná časť krstiteľnice z medeného plechu umiestnená v tunajšom Kostole sv. Mikuláša. Tiež poskytla pútavé informácie, že Peter Lorek bol pôvodom Poliak (rodák z Krakova), Hasner/Hauzner bol sudetský Nemec, ktorý si vzal za ženu Židovku a tiež to, že v budove Ústavu niekedy býval pán Demeter, ktorý bol holičom. Priblížila aj spomienku, že na rohu meštianskeho domu č. 3 bol niekedy novinový stánok (súčasné schody k stavebnému úradu a Gurmenu, na pôvodnom zábere nie je vidieť), v ktorom pracovala pani Dudžaková (mama pani Kičurovej a manželka Petra Dudžaka).


Otec Pani Kataríny Tajbošovej bol už spomínaný majster kováč - František Damič, ktorý žil v rokoch 1925 - 1988. Dcéra si tiež zaspomínala, že najprv bývali na Vyšnej ulici (dnes Obchodná ulica) v dome, kde je dnes predajňa (predtým bývalý dom nábytku, potom sídlo miestnej banky.)

V dome č. 56 na vtedajšej Vyšnej ulici ešte pred nimi bývali Židia Traurikovci (pozn.: Traurik bol pred 2. sv. vojnou obchodníkom s odevmi a kuchynským riadom), ktorí sa po vojne premenovali na rod. Veselých.

Keď začiatkom 70-tych rokov minulého storočia začali s asanáciou domov na Vyšnej ulici, bolo to možno osudné aj pre niektorých starousadlíkov, ktorí sa s tým nevedeli zmieriť a museli sa vysťahovať inde. Možno aj táto udalosť zanechala smútok na duši vo vtedajšom majstrovi klampiarovi Petrovi Lorekovi, ktorý zomrel v roku 1975.

Rodina Františka Damiča sa potom v roku 1977 presťahovala do domu na Popradskej ulici č. 4, kde sa s rodinou presunula aj vdova po Lorekovi - Emília Loreková, ktorá v dome na Popradskej ulici zomrela v roku 1996 vo veku 90 rokov. Pani Tajbošová sa o ňu s láskou starala až do jej smrti.

A teraz z iného súdka, pri našom cestovaní v čase by bolo zaujímavé vedieť, o čom sa vtedy (na zábere pohľadnice) rozprávali páni v popredí vpravo pred budovou Ústavu - Roľníckej vzájomnej pokladnice. Možno o politike, o situácii v Československu, prípadne vo svete... 

Na doplnok, moja mama Karolína Majerničková poskytla zaujímavú informáciu, že do roku 1977 v budove bývalého Ústavu (na poschodí) sídlila spoločnosť Slovšport, kde v tej dobe pracovala. V roku 1977 obidve budovy asanovali a exkluzívne zábery z asanácie nám poskytol do našej rubriky už Michal Lešiga v Ľubovnianskych novinách 15. februára 2023.

Pôvodný záber na Ústav a bývalú starú poštu zachytáva pohľadnica písaná v lete 25. augusta 1935 v neďalekom Hobgarte (dnes obec Chmeľnica). Text je v nemeckom jazyku, pre nás neznámy autor píše istému Zoltánovi do Levoče (amatérsky preklad, pozn. autora): „Drahý priateľ! Som vďačný za Vami zaslanú pohľadnicu. Teraz ich mám už mnoho. Predtým som bol lenivý dostať sa k slovníku, teraz ho neviem dokončiť.  Píšem to 5 - 6 hodín denne. Buko (zrejme nejaký jeho priateľ) u mňa ešte nebol, bude mi vyčítať, že som taký lenivý.“ Zvyšok textu je písaný zašifrovane - zrejme v hebrejčine (aj keď to nedáva zmysel), takže to neviem vôbec preložiť. Záber na lícovej strane pohľadnice je ale určite starší ako rok jej zaslania. Zrejme začiatok 30. rokov minulého storočia.

Dnešný záber na tunajší Mestský úrad je vyhotovený už v roku 2022, ale vôbec nič to neubralo na nostalgickom presune v čase, keďže daná lokalita sa od tohto roku nezmenila.

Tento článok s úctou venujem pozostalej rodine Petra Loreka i Františka Damiča a predovšetkým jeho žijúcej dcére pani Kataríne Tajbošovej, tohto roku oslavujúcej okrúhle životné jubileum, taktiež ako spomienku na našu zaniknutú, krásnu a malebnú Vyšnú ulicu. Aj keď som osobne túto ulicu nikdy naživo nevidel, v spomienkach a srdciach mnohých ľudí, ktorí čulý ruch tejto ulice zažili, zostane určite zapísaná ako ulica s výbornou atmosférou, skvelými medziľudskými vzťahmi a pestrými zážitkami z detstva.

Jozef Majerniček, foto: autor, dobová pohľadnica v zbierke J.M.

(Pozn.: materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 25, 26. jún 2024)


Comments


bottom of page