Keď sa nový rok začínal na pastvinách. Pastieri a ovečky - symbol veľkonočných sviatkov

V minulosti bol príchod jari veľmi očakávaný, ním sa začínal nový hospodársky rok.

Ľudia mohli sadiť, siať a vyhnať dobytok či ovce na prvú pašu. Na zelenú sa čakalo. Odchodom ovčiarov so stádom oviec na salaš sa začína ich takmer päťmesačný pobyt mimo obce. Pri určovaní času sa v staršom období pastieri riadili zásadne podľa slnka.

ZROD NOVÉHO ŽIVOTA

Najrozšírenejším spôsobom zveľadenia stáda bol odchov vlastných jahniat. Plemenné barany sa pripúšťali k ovciam v druhom roku ich života. Pred párením, ktoré sa začínalo asi týždeň pred Michalom a trvalo do polovice novembra, bolo zvykom barany prikrmovať. Kotné ovce - bahnice mali svoj čas v čase rodenia okolo Veľkej noci a Mateja. Gazdovia im dávali kvalitnejšie krmivo a mládzu. Na pitie dostávali teplejšiu vodu. Ovce spolu s jahniatkami oddeľovali od stáda do osobitných priestorov - cárkov. Výber chovných jahniat sa robil už o tri - štyri týždne. Jahňatá určené na ďalší chov si gazdovia dali označiť vlastníckymi znakmi, zastrihnutím do ucha.

SYMBOLIKA VEĽKÉHO PIATKA

Z rozprávania ovčiarov sme sa dopočuli, že túto prácu vykonávali valasi s bačom obvykle na Veľký piatok, lebo sa verilo, že v tento deň sa rany ľahšie zahoja. Bolo zvykom ranu zasypať drevným popolom, pokladali tento úkon za osožný, aby rana nezahnisala.

Ovce, ktoré strihali na Veľký piatok, mali mať kvalitnú a huňatú vlnu. Významnú úlohu pri pasení plnili zvonce, jahniatkam sa dávali tzv. klopáriky.

Radosť z jahniatka na hriňovských lazoch v 30. rokoch minulého storočia.

TRADIČNÁ A KVALITNÁ POCHUTINA

V horských a podhorských dedinách s dobrými podmienkami na pasenie veľkých stád oviec, bola až do konca 19. storočia najkonzumovanejšia baranina a jahňacina. Podľa dochovaných príbehov a spomienok sa na jar zvykli rezať jahňatá, na jeseň po skončení pasenia vyradené kusy, ktoré gazdovia nemohli prezimovať. Na strednom Slovensku bolo zvykom utratiť ovce na Dimitrija - Mitra, na východnom Slovensku na Katarínu. Veľkostatkári a majetnejší gazdovia spracovali naraz aj 10 až 15 kusov vykŕmených oviec. Po vypitvaní sa mäso rozdelilo na menšie kusy, nasolilo a uložilo do drevených geliet alebo sudov. Navrch sa zvyklo dať niekoľko listov žihľavy, ktoré chránili mäso pred červami a nadlho uchovávali čerstvú chuť. Nasolené mäso sa potom odkladalo do chladnej komory alebo pivnice pod domom.

VEĽKONOČNÉ RITUÁLY A JEDLÁ

Na Liptove sa rezali jahniatka tesne pred Veľkou nocou a pri výnimočných udalostiach v rodine. Na salašoch si valasi mohli zarezať jahňatá, ktoré sa vyliahli po príchode na salaš. Liptáci doma konzervovali ovčie a baranie mäso solením a údením. Do drevených súdkov s mäsom, okrem soli, pridávali aj cesnak. Po zasolení bolo zvykom časť mäsa, a to najmä predné lopatky a zadné stehná - údiť. Údenú baraninu si často brali na cesty napríklad čipkári a pltníci. Solená baranina sa varila s kapustou, krúpami, v polievke z bôbu alebo fazule. Čerstvá baranina sa zvyčajne varila v slanej vode a na Horehroní kedysi patrila k typickým svadobným jedlám, ktoré sa podávali s chlebom.

K veľkonočným jedlám podľa starej tradície patrilo pečenie jahňaťa alebo kozľaťa. Aj tento zvyk sa rozšíril prostredníctvom kresťanstva a v prenesenom význame symbolizoval nevinnú obeť - baránka Božieho. Na Bielu sobotu sa vo viacerých oblastiach pripravovalo jahňa, ktoré patrilo aj k starožidovským rituálnym pokrmom.

NÁVRAT KU KVALITNÝM JEDLÁM

Sú krajiny, v ktorých je jahňacina a baranina dôležitou súčasťou ich kuchyne a vedia ju upraviť na množstvo spôsobov. Z našich jedálnych lístkov sa akosi vytratila a je to škoda. V staršom období sa pripravovalo veľa jedál z takých častí zvierat, ktoré sa už desaťročia považujú do konca za odpad. Tento starý dobrý ľudový zvyk - zužitkovať aj menej hodnotné časti mäsa, si zaslúži pozornosť a využitie aj dnes. K najznámejším receptom u nás patrí jahňací guľáš, pečené jahňacie stehno a fazuľa alebo hrach s údenou baraninou.

AJ PRE PARÁDU

Prostredníctvom písomných pamiatok na Horehroní sa dochoval zápis šumiackeho kožušníka Gustáva Kysuckého, že na výrobu peknej baranice treba získať kožušinu s čo najnižším, pekným kučeravým vlasom. A takéto kožušiny majú jahniatka len pár dní po narodení. Z času na čas sa našli gazdovia, ktorí sa pre parádnu čiapku neštítili zarezať jahniatko. Majster kožušník kedysi dávno hovoril: „To musel byť veľký reskir, keď si pre čapku baranka zarezal.“ Ako jahňatá rástli, menila sa im aj vlna a kožušina, tá z jahňaťa zarezaného na Veľkú noc - už na výrobu baranice nebola vhodná.

Spracovala Viera Mošoňová, zdroj: Iveta Zuskinová, Liptov

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 6, 25. marec 2026).