Už ako 18-ročný okúsil najvyššiu súťaž v Československu. Nádejný hráč tímu VSS Košice sa odrazu ocitol po boku neskorších futbalových legiend. V jednej šatni sa stretával s Bombom, Daňkom, Pivarníkom, Pollákom či Schererom, teda bývalými reprezentantmi a medailistami slávnej federálnej doby. Vladimír Harman sa napokon rozhodol vo vrcholnej kariére nepokračovať a svoje majstrovstvo ukazoval najmä fanúšikom v Starej Ľubovni. Pred vyše mesiacom sa tento skvelý útočník dožil okrúhlych sedemdesiatin.
Cestu do najvyššej federálnej súťaže si Staroľubovňan vydláždil počas stredoškolských štúdií. „V roku 1965 som odišiel na elektrotechnickú priemyslovku do Košíc. Hrával som prvú dorasteneckú ligu za VSS. Ku koncu ma postupne zapájali do A-tímu, začal som trénovať a dostával som sa aj na lavičku v majstrovských zápasoch,“ rozhovoril sa pri spomienkach na najslávnejšie futbalové časy.
V tíme s futbalovými legendami
Mladého útočníka zapájali do tímu seniorskej súťaže v sezóne 1967/68, stabilnejším členom kádra sa stal v nasledujúcom ročníku. Prvej lige v tom čase dominovali kluby zo Slovenska, zo 14 celkovo ich bolo až osem našich – z východniarov dve košické i Tatran Prešov. „Nemal som ešte ani 18, keď som debutoval proti Tepliciam. V tíme som hral s obrovskými osobnosťami – brankár Švajlen, strieborný z majstrovstiev sveta v Chile Scherer, ďalej reprezentanti Bomba, Daňko, Desiatnik, Hoholko, Pivarník, Polák, Strausz. Niektorí z nich sa potom stali majstrami Európy,“ vymenoval slávnych hráčov Vladimír Harman a dodal, „zo začiatku som ani nevedel, či im vôbec môžem tykať. Nikdy mi ale nedali pocítiť, že oni sú niečo viac.“
Rozhodol sa ostať v Starej Ľubovni
V československej lige, ktorá mala v Európe výrazný cveng, napokon V. Harman neostal. „Nechcel som, navyše som už mal rukovať na vojnu. V roku 1971 som odišiel do Sušíc, kde bol klub Červená hviezda. Hrávali sme tretiu ligu. Boli tam mužstvá ako Tábor, Plzeň, Most, České Budejovice, Sparta B, išlo o kvalitnú súťaž. Aj neskôr som s nimi ostal v kontakte, hrával tam napríklad Rasťo Pavlišin,“ opísal pôsobenie v Čechách, po ktorom nadišla otázka, ako ďalej. „Dostával som nejaké ponuky, napríklad od Plzne, ale i od Bardejova, ktorý hral v tom čase druhú československú ligu. Napokon sa to zomlelo tak, že aj vďaka Michalovi Lajčákovi som ostal v Starej Ľubovni.“
Menoslov spoluhráčov a trénerov
Futbalista nezabudol dodať, že vo svojom pôsobisku tvorili so spoluhráčmi výbornú partiu. „V roku 1974 sme postúpili do divízie. Brankárom bol Szaniszló, ďalej hráči ako Tomáš Reľovský, Vinco Kula, Emil Gurega, Mišo Čabra, Gabo Reľovský, Tono Gábor, Milan Fuchs, Ďuri Firta, neskôr Vaško a mnohí ďalší. Ak som na niekoho zabudol, nech sa nehnevá, na všetkých sa narýchlo spomenúť nedá,“ poznamenal a k menoslovu pridal aj staroľubovnianskych trénerov z vtedajšej éry. „Dinga, Tarcala, bol tu aj Rudo Pavlovič, Kochan, no a také gro všetkého bol Kajsi – Karol Petroš. Pravda, zopakujem, že dušou klubu bol v tom čase Michal Lajčák. A aby som nezabudol, Ľubovni v tom čase vypomáhali z Dukly Prešov i z Kežmarku, odkiaľ k nám prišli Milan Fuchs a Jožo Kroták.“
Umelý kĺb, kamaráti a oslavy…
Na ihrisku Vlado Harman občas zaskakoval v zálohe, no bol to hlavne výborný útočník s čuchom na góly. Za Starú Ľubovňu ich dal požehnane. Zdobila ho hlavne rýchlosť a vycibrená technika. „Mal som asi 33 rokov, keď som s futbalom skončil. Obnovilo sa mi zranenie a problémy mám dodnes. Už mám jeden kĺb umelý a na výmenu druhého som objednaný,“ prezradil bývalý futbalista, ktorý svoj obľúbený šport naďalej sleduje, hoci zväčša na diaľku. „Na štadión už veľmi nechodím, ale s chlapcami ako Jano Fröhlich či Rasťo Pavlišin a ďalšími som v kontakte. S viacerými, ako Tomáš Reľovský sa občas stretneme a zavoláme si.“ Ako tiež priznal, obmedzenia pre súčasnú koronakrízu mu pri plánovaní osláv jubilea veľmi nepriali. „Doma bola káva a nejaký čaj, pár telefonátov, a to bolo celé. Kamaráti musia počkať,“ pousmial sa niekdajší hráč a neskôr aj aktívny funkcionár v klube pod Ľubovnianskym hradom.
Peter Rindoš, foto: archív
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 17 (5. máj 2020)
Comments