Horský vodca – autorita, ktorá sa pri svojom nebezpečnom remesle musí spoľahnúť len a len na seba. Jaroslav Michalko hovorí nielen o krásach, ale i úskaliach tohto výnimočného povolania. Vypočuť si ho mohli účastníci festivalu ZDRUFF v Starej Ľubovni, ktorý priniesol veľa filmových snímok z horského prostredia. Vzácny hosť sa s nimi podelil o dobrodružné tajomstvá.
Ako dlho sa už venujete svojej horolezeckej vášni? Čo všetko potrebuje človek vedieť, aby sa mohol stať horským vodcom?
- Tohto roku je to 50 rokov! Niekedy existovali Domy pionierov a ja som sa prihlásil do pionierskeho oddielu zameraného na horolezectvo, ktorý viedol vyškolený inštruktor horolezectva. Mal som vtedy 16 rokov, začali sme chodiť po okolitých skalách a takto sa odštartovala vlastne moja horolezecká kariéra. A byť horským vodcom? No, je to trošku náročnejšie, musí to byť naozaj výborný horolezec a rovnako výborný lyžiar. To je také minimum a, samozrejme, musí prejsť vzdelávacím procesom, ktorý trvá štyri roky.
Povolanie horského vodcu je nepochybne veľmi náročné, zodpovedné a nebezpečné. Pred čím sa treba najmä vystríhať?
- Pri výkone povolania horského vodcu hlavne treba dávať veľký pozor v zimnom období na lavínové situácie. Lavíny sú naozaj nevyspytateľné a niekedy sa ani nedajú odhadnúť tie situácie, ktoré pod tým snehom nastanú. Ďalej, samozrejme, na zvraty počasia a v neposlednom rade na ľudí. Vodca musí mať na zreteli akých ľudí sprevádza, ako sú vybavení, ale i to - ako sú na tom psychicky.
Máte teda nejakú špeciálnu prípravu pred jednotlivým výstupom?
- Snažím sa neustále udržiavať v kondícii, a to pravidelným cvičením, mimo sezóny chodievam aj do fitnes centra a tiež chodím liezť na lezeckú stenu do Woodrocku, aby som si tú fyzickú kondíciu znásobil a, samozrejme, udržal.
Pre mnohých ľudí je vaše poslanie priam fascinujúce a určite skrýva množstvo príbehov. Nemôžeme sa teda neopýtať na nejaký konkrétne, možno pre vás taký nezabudnuteľný zážitok...
- Každý deň, ktorý strávim s ľuďmi pri horolezeckej alebo turistickej túre, je vlastne osobitý príbeh. Vždy máme iných klientov alebo, aj keď mám rovnakých klientov, každý deň je úplne iný. Každý a jeden by sa dal opísať ako nádherný príbeh, ktorý prežijete vo Vysokých Tatrách alebo aj v iných horách vo svete. Vyčleniť len jeden za tých 40 rokov, ktoré som strávil s klientmi, je asi nemožné.
Žiaľ, k tomuto povolaniu patria zrejme nielen nádherné prežitky, ale nájdu sa asi i smutné spomienky. Rozpamätáte sa na nejakú?
- Hory sú objektívne nebezpečné, a to nebezpečenstvo na vás číha, takže veru mal som aj ťažký výpadok. Spomínam si, ako som vypadol s jedným kameňom a pri tom páde som ťažko zranil klienta. Padal som asi 10 metrov dole stenou a ten kameň klienta prešiel, prevalcoval, zlomilo mu kľúčnu kosť a štyrikrát panvu, museli nás odviezť vrtuľníkom. Takže áno, aj toto patrí k tomu povolaniu.
Keď sme už pri spomienkach, ktoré z vašich vodení bolo to najťažšie?
- Myslím, že to bol výstup na Mont Mc Kinley, kde sme s jednou slečnou vystupovali 17 dní. Taký ďalší zaujímavý bol na Slavkovský štít v Tatrách, keď som vystupoval cez Slavkovskú jamu, Vareškový hrebeň s lyžami na batohu.
Čo všetko by ste chceli ešte stihnúť počas svojej horolezeckej kariéry, máte aj nejaké konkrétnejšie plány do budúcnosti?
- Plánujem sa mojej vášni venovať ešte veľmi dlho a v najbližšom období by som mal sprevádzať švajčiarsku skupinu v Tatrách, potom idem do Nórska. Sezóna môže byť pomerne bohatá, samozrejme, ak bude sneh.
Zhovárala sa Jana Blašková, foto: FB Jaroslav Michalko
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 45 (30. november 2022)
Comentarios