V školstve pôsobí od roku 2016 a prednedávnom získala v ankete Zlatý Amos 2021 ocenenie v kategórii Učiteľ bez predsudkov. Je učiteľkou v ZŠ Podsadek a venuje deťom z rómskej komunity skoro všetok svoj voľný čas.
Učiteľstvo nebola jej prvá voľba, počas základnej školy premýšľala o inom povolaní. „Moji rodičia boli chorľaví, starala som sa o nich a túžila som im pomôcť práve tak, že sa stanem zdravotnou sestrou. Mama však nechcela, aby som odišla na internát, a tak som po skončení základnej školy začala chodiť na gymnázium v Spišskej Starej Vsi. Potom som sa rozhodla pre štúdium pedagogiky a som vďačná osudu, že to takto zariadil. Rodičia ma adoptovali ako malinké dievčatko. Bola som jedináčik, túžila som mať súrodencov, preto som sa stále obklopovala deťmi. Detskej duši som vždy rozumela a deti to akosi aj vycítili,“ povedala o svojej ceste za povolaním J. Pierová.
NECHÁVALA DETI DOSPAŤ
Učiť žiakov z marginalizovaných rómskych komunít nebolo pre ňu zo začiatku jednoduché. „Deti sú veľmi impulzívne. Agresívne dieťa vôbec nezaujímalo, že som učiteľka a malo by ma rešpektovať. Bez akýchkoľvek zábran buchlo po lavici a ponadávalo si. Napriek tomu, že som Rómka, nemala som skúsenosť s vnímaním života ľudí priamo z komunity. Predtým som síce pracovala v krízovom stredisku, no trvalo mi rok, kým som si na to všetko zvykla. Pri komunikácii s ich rodičmi som zistila, čo všetko prežívajú tieto deti doma. Uvedomila som si, že ak si získam dôveru rodičov, moja práca bude o niečo jednoduchšia,“ rozpovedala sa o hľadaní cesty k rómskym deťom ocenená učiteľka.
„Keď mi žiak zaspal na hodine na lavici, po osemnástom dni v mesiaci, časom som pochopila, že keď mu to budem vyčítať a zlostiť sa na neho, danú situáciu nevyriešim. Len by som ho vyprovokovala k väčšej agresii. Je to preto, že sa po sociálnych dávkach všetci stretávajú v jednej domácnosti a zabávajú sa do hlbokej noci. Poniektoré deti potom chodia do školy nevyspaté a v škole hľadajú útočisko,“ načrtla J. Pierová o tom, ako si prestala vymáhať autoritu a naučila sa k deťom pristupovať s pokorou.
DÔLEŽITOSŤ RODINY
Na začiatku mala pocit, že ich nič nezaujíma. „Pri našom prvom stretnutí ako prvé chceli vedieť - či som vydatá a mám deti. To, že moje deti študujú a ja som učiteľka Rómka, ich inšpiruje. Stále im pripomínam, že byť Rómom neznamená dostať všetko zadarmo a musia na sebe pracovať. Brzdí ich to, že doma nedostávajú žiadnu podporu vo vzdelávaní. Mala som žiačku, ktorá bola veľmi šikovná. Tvorivo písala, vyhrávala súťaže. No mala smolu, že bola zo slabšej sociálnej rodiny. Nemala som šancu ťahať ju sama bez pomoci rodičov. Prišlo kritické obdobie, vek 15 - 16 rokov. V komunitách sa to berie ako vhodný čas na nájdenie si svojho životného partnera. Má teda priateľa, žije s ním, a to je koniec plánov a snov. Bez pomoci rodiny je ťažké sa z toho kolotoča vymaniť,“ opisuje J. Pierová, ktorá si myslí, že je stále málo rómskych detí, ktoré by mohli získať aspoň výučný list.
„Pohlo sa to možno len o pár malých krokov. Je mnoho žiakov, ktorí začnú prvý ročník, ale neposunú sa ďalej. Ak ich však rodina podporuje, môžu sa žiaci posunúť už aj skôr. Výborným príkladom sú tri žiačky, ktoré predtým viedol Peter Gomolák. Teraz ich tretí rok mentorujem ja. V piatom ročníku prestúpili zo ZŠ v Podsadku na ZŠ za Vodou. Dve z nich sa dostali na konzervatórium v Košiciach a tretia sa začne učiť za kaderníčku.“
DIVADLOM DO SPOLOČNOSTI
Svojich zverencov podporuje vo vlastnej literárnej tvorbe i umeleckom prednese. Vedie divadelný súbor Art Roma. Všetky scenáre, ktoré doteraz vytvorila, sa týkajú rómskej tematiky. „Divadlo im dáva pocit, že niekam patria. Pýtajú sa, koho budú stvárňovať, čo budú mať oblečené, a to ich motivuje. Pomáha im to nielen uvedomiť si svoje rómstvo, ale zároveň si cibria pamäť, slovnú zásobu a vyjadrovacie schopnosti. Prostredníctvom divadla chceme búrať predsudky a negatívne stereotypy aspoň v našom okolí,“ povedala J. Pierová, ktorá sa hrdo hlási k tomu, že je Rómka.
Niektorí by si chceli zlepšiť bývanie. Nemajú však šancu získať byt, pretože keď susedia zistia, že sú to občania marginalizovanej skupiny, tak sa obávajú, že ich začnú navštevovať húfy ich príbuzných. „Verím, že divadlo, samozrejme, v spojitosti so vzdelaním môže byť pre tieto deti cestou do spoločnosti.“
Z „čista-jasna“ mi prišiel v júli e-mail, že som bola ocenená. Myslela som si, že je to žart. Naštartovalo ma to ďalej pracovať s väčším odhodlaním a vedomím, že moja práca má zmysel.
foto: zlatyamos.sk
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č.29 (11. august 2021)