Po nedokončenom štúdiu som sa vybral hľadať šťastie späť do Uhorska. Viem, že sa nemám s čím chváliť, ale bolo to prvýkrát, kedy sa opraty osudu ocitli v mojich vlastných rukách. Ešte v detstve mi rodičia naplánovali skvelú kariéru kňaza, čo som prijal ako niečo samozrejmé a nemenné.
Až do dospelosti, teda do veku dvadsiatich rokov, ma nedokázalo nič zlákať na inú, z pohľadu rodičov, plebejskú cestu. Paradoxne univerzita, ktorá ma mala utvrdiť v mojom smerovaní, spôsobila opak. Čím som sa cítil byť vzdelanejší, tým viac pribúdalo pochybností. Bral som teológiu ako vedu, ktorej učenie je možné rozvíjať s každou novou informáciou. Až teraz, keď ostré hrany akademických poučiek obrúsili získané skúsenosti, viem, čo je to skutočná viera. Vysvetľovať nadprirodzené je pre pominuteľný ľudský mozog iba stratou času. Buď veríš alebo nie - nič iné medzi tým neexistuje.
SĽUBNÁ BUDÚCNOSŤ
Ale v roku 1382, keď som privítal svoju 22. jar, bolo ešte všetko ináč. Až príliš som povolil opraty vlastnému rozumu, a tak mu dovolil sledovať divoký roj protichodných myšlienok. Nedokázal som vtedy zasvätiť život Bohu, keď mne samému nad ním chýbala kontrola. V tej najväčšej duchovnej trýzni som sa od svojho chlebodarcu a priateľa Benedikta z Makry dozvedel, že 25. júla 1382 sľúbili zástupcovia poľskej šľachty vernosť Márii, dcére Ľudovíta Veľkého a jej budúcemu manželovi Žigmundovi Luxemburskému. Ten sa mal stať ich novým kráľom. „Pri budovaní svojej kancelárie bude určite potrebovať ľudí ako si ty. Priam majstrovsky používaš latinčinu slovom a perom. Rovnako dobre sa dorozumieš Žigmundovým rodným jazykom a ako jeden z mála učených ľudí poznáš aj reč tamojšej šľachty,“ pošteklil moje sebavedomie, ale hlavne mi dal nový cieľ. Neostalo iba pri slovách a po krátkom zvažovaní za a proti, som sa začal pripravovať na cestu. Okrem peňazí, koňa a cenných rád, mi Benedikt dal aj niekoľko dopisov pre jeho známych, pôsobiacich na dvore kráľa Ľudovíta. Tie mi mali pomôcť otvárať dvere k vplyvným ľuďom, ktorí sa mohli za mňa prihovoriť u samotného panovníka.
MAL ZJEDNAŤ PORIADOK
Tesne pred mojím odchodom z Prahy tu prišla zvesť, že 14-ročný Žigmund prekročil s vojskom svojho budúceho svokra poľské hranice. Mal tam zjednať poriadok, pretože veľmoži, hlavne zo severu a východu krajiny, boli už dlhodobo nespokojní so spôsobom vládnutia Ľudovíta Veľkého. Ten zdedil trón po svojom strýkovi a poslednom poľskom kráľovi z rodu Piastovcov, Kazimírovi III., nazývaným aj Veľký. Keďže sám sa z Uhorska vzdialiť nemohol, poslal do Krakova ako regentku svoju matku Alžbetu. Tá bola ostatne sestrou zosnulého kráľa. Po jej smrti ju Ľudovít nenahradil a on sám bol príliš ďaleko. Poľská šľachta chcela panovníka, ktorý by trvalo sídlil v ich kráľovstve. Magnáti sa začali svojvoľne obzerať po osobe, ktorá by vyhovovala ich predstavám. Zabúdali pritom, že ich panovníkom je stále Ľudovít. Ten preto zhromaždil vojsko a do jeho čela postavil mladučkého Žigmunda, aby v Poľsku nastolil poriadok. Domnieval sa, že práve tento Luxemburg je najvhodnejším kandidátom na tamojší trón. Po matke, Alžbete Pomoranskej, ktorá bola vnučkou Kazimíra III., pochádzal tiež z rodu Piastovcov. Samozrejme, toto na uplatnenie dedičného nároku nestačilo, ale ako manžel Ľudovítovej dcéry stál zo všetkých uchádzačov k trónu najbližšie. Tých, ktorí jeho legitimitu aj napriek tomu spochybňovali, malo presvedčiť uhorské vojsko, pochodujúce Žigmundovi v pätách.
KRÁĽ NEZANECHAL MUŽSKÉHO POTOMKA
Moja cesta viedla najprv do Budína. Tam sídlil kráľ, ktorý rozhodoval o všetkom, a teda aj o ľuďoch obklopujúcich jeho zaťa. Cválajúc po krajine oplývajúcej mliekom a medom, som si vtedy ešte neuvedomoval, že som svedkom končiacej epochy veľkých kráľov. Ak odmyslím drobné šarvátky šľachty, Čechy spolu s Uhorskom zažívali počas ich vlády dlhé obdobie mieru a prosperity. Leto sa schyľovalo ku koncu a všade, kade som prechádzal, bolo vidieť, že pivnice a sýpky nezostanú cez zimu prázdne. Polia a sady sľubovali dobrú úrodu a nikto ani len na chvíľu o tom nezapochyboval. Aj ja som plnými dúškami vdychoval vzduch voňajúci novou úrodou a velebil pokoj prinášajúci blahobyt. Nebolo ťažké podľahnúť ilúzii, že už nikdy nemôže byť horšie. Budúcnosť som videl v ružových farbách a moje plány sa zdali byť neohrozené.
„Kráľ zomrel! Ľudovít Veľký je mŕtvy!“ moju cestu preťala nečakaná zvesť ako čepeľ ostrého meča. Okrem tejto správy sa nič nezmenilo, ale odrazu bolo všetko iné. Zomrel panovník vládnuci štyridsať rokov a nezanechal po sebe mužského potomka. V Čechách sa po smrti Karola IV. ujal vlády hneď jeho syn Václav IV. Šľachta, hoc touto správou zarazená a možno aj zmätená, mohla zvolať vetu, ktorá so sebou prinášala kontinuitu a pokoj: „Kráľ zomrel, nech žije kráľ!“ V Uhorsku to, žiaľ, neplatilo. Ľudovít Veľký zanechal po sebe iba dve dcéry, pre ktoré sa síce posledných desať rokov svojej vlády snažil zabezpečiť nástupníctvo, ale netušil, ako po jeho smrti zareaguje šľachta. Jeho posledná vôľa znela jasne a veril, že nič nenaruší jej vyplnenie: „Staršia dcéra Mária sa vydá za magdeburského markgrófa Žigmunda a ten sa spolu s ňou ujme vlády v Poľsku. Mladšiu dcéru Hedvigu si vezme za ženu rakúsky vojvoda Viliam, ktorý sa tak stane uhorským vládcom.“ Zomierajúci kráľ mohol podozrievať z vierolomnosti niektorých magnátov, ale určite netušil, že všetky dohody poruší jeho ambiciózna žena. Túžba po moci tejto 40-ročnej Bosnianky bola tak veľká, že jej nedokázala odolať. Svojou neovládateľnou ctižiadostivosťou tak priviedla krajinu k občianskej vojne a seba k záhube.
HONOSNE USTROJENÉ KONE
Ale to predbieham. V čase, keď sa ku mne dostala zvesť o smrti kráľa, panovali síce obavy, ale každý chcel veriť v pokračovanie pokojnej a múdrej vlády ním vybraných nástupcov. Aj ja som dúfal, že listy od Benedikta z Makry budem mať komu odovzdať. „Veď pokojnou výmenou vládcu určite nedôjde k radikálnej zmene ľudí v blízkosti trónu,“ dodával som si nádej. Blížiac sa k Budínu, dostávali počiatočné, dosť protichodné správy čoraz ostrejšie kontúry. Dozvedel som sa, že náš kráľ Ľudovít Veľký zomrel 10. septembra v Trnave a jeho pohreb sa má začať o pár dní neskôr v Budíne. Osud mi tak dal šancu odprevadiť do večnosti aj druhého veľkého vladára našich čias. Preto som sa bez zbytočného zdržovania vydal najkratšou cestou k sídelnému mestu.
Telo panovníka priviezli do Budína loďou po Dunaji. Tu ho na nábreží čakali magnáti, cirkevní hodnostári, šľachtici všetkých možných postavení a mešťania oblečení v smútočných šatách. V zástupe odprevadili rakvu do chrámu, v ktorom celú noc slúžili bohoslužby za jeho dušu. Trochu mi to pripomínalo scenár spred rokov v Prahe, ibaže tu som musel zostať stáť na nádvorí pred katedrálou. To, čo sa odohrávalo vo vnútri, sa dalo iba domyslieť podľa zvukov vychádzajúcich skrz mohutný vstupný portál. Pred ním celú noc stáli tri najlepšie kráľove kone zakryté purpurovými čabrakami zdobenými diamantami. Ich postroje boli vyrobené z rýdzeho zlata a striebra. Na dvoch z nich sedeli rytieri odetí do najhonosnejšej turnajovej zbroje. Tretí mal na sebe prepychové brnenie, ktoré chránilo Ľudovíta Veľkého pri vojenských výpravách. Bol na nich úchvatný pohľad. V osvetlení fakieľ vyzerali, akoby ani neboli z tohto sveta. Mohutné kone a odrazy ohnivých jazykov na vyleštenom plechu im dodávalo nadprirodzený výzor.
NAPOSLEDY S KRÁĽOM
Nasledujúci deň naložili rakvu s panovníkom na voz a otvorenú ju viezli v sprievode až do stoličného Belehradu. Dlhá cesta viedla nekončiacim špalierom smútiacich poddaných, ktorí chceli naposledy uzrieť svojho kráľa. Celý deň a noc stáli o hlade a smäde na okraji cesty, aby neprišli o pohľad, ktorý sa im určite vryl hlboko do pamäti. Táto spomienka ich bude sprevádzať, až kým neodovzdajú dušu Bohu. Čelo sprievodu tvorili spomínaný jazdci, ktorí odprevadili kráľa až do baziliky, kde bol uložený k svojmu otcovi Karolovi Róbertovi z Anjou. Kone s postrojmi, kompletná zbroj všetkých troch jazdcov a bohato zdobený pohrebný voz sa stali darom pre chrám, kde nehybné telá uhorských kráľov čakali na druhý príchod Krista.
Stál som v početnom dave a sledoval, ako sa za sprievodom zatvorila masívna brána. Pripomínala obrovskú tlamu, ktorá zhltla jednu celú epochu dejín. Dokonca sa mi zdalo, že sa tam stráca moje detstvo a mladosť, pretože iného kráľa som v Uhorsku nezažil. V tej istej chvíli sa na javisku dejín začína nová hra, v ktorej herci zahodili pripravený scenár a začali improvizovať na úkor obecenstva.
(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 20).
Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišáková
(Pozn. Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 18, 9. máj 2024)
Comentários