top of page

FOTO Neďaleko nášho mesta stála rómska kolónia Kanada. Odtiaľ pochádzala aj rodina Bandyova

Writer's picture: Redakcia ĽNRedakcia ĽN

Updated: Jul 19, 2024

Na území Slovenska žijú Rómovia už niekoľko storočí. Prvá správa o ich pobyte u nás je z roku 1322. Ich koncentrácia je a bola stále najvyššia v súčasnom východoslovenskom regióne. Spiš, ako jedna z najbohatších oblastí habsburskej monarchie v tomto období, bol prvou lokalitou na Slovensku, kde sa Rómovia začali usadzovať.

Vznikali tak osady, kolónie i mestské štvrte. Medzi charakteristické rómske obydlia patrili primitívne zemnice alebo jednopriestorové zrubové stavby - koliby. Tieto príbytky boli postavené na okrajoch obcí, obyčajne na mieste s menej kvalitnou pôdou, ktorá nebola vhodná na poľnohospodárske využitie.


VRELÉ PRIVÍTANIE

Pri pochôdzkach v okolí Starej Ľubovne sme sa dopočuli, že neďaleko mesta bola kedysi rómska kolónia nazývaná Kanada, ktorá patrila k obci Jarabina. Táto nápoveda nás zaviedla medzi obyvateľov, a tak sme sa vybrali na výzvedy. Zistili sme, že presídlenci z kolónie žijú medzi domácimi, ktorí ich kedysi prijali priaznivo. Miestni obyvatelia nám odporúčali rodinu Veroniky a Viktora Bandyovcov, obaja vyrastali v tejto kolónii. Nasmerovali nás ku kostolu.

Zažili sme vrelé privítanie a pred dverami ich domu sme sa započúvali do melódie rómskej piesne vylúdenej z akordeónu. „To hrá náš syn Erik, má nadanie odmala,“ pochváli sa hrdá mama Veronika. „Ale talent má po mne,“ s úsmevom zabŕdne otec Viktor. Neskôr si sadneme v útulnej izbe, kde sa zišli viacerí členovia rodiny. Veronika (1953) si prisadla k svojmu manželovi Viktorovi (1951), a po chvíli sa rozhovorili. „Svadbu sme mali v roku 1970, vychovali sme šesť detí, ktoré chodili do škôl, absolvovali autoškolu, majú prácu a postupne sa osamostatnili,“ zhrnula základné informácie pani domáca. A hlava rodiny, pán Viktor dodal: „Bolo nás desať súrodencov, moja žena Veronika pochádza z 12-tich detí, narodila sa v Kamienke, kde bola v tom čase pôrodnica.“

Kolónia Kanada, kde kedysi bolo okolo 10 - 12 obydlí a žilo okolo stovky obyvateľov.


V JEDNEJ IZBE ŽILI TRI GENERÁCIE

Pani Veronika sa zahľadela do okna a s povzdychom rozpráva: „Viete, oddávna žili ľudia na samotách, odtrhnutí od dediny alebo mesta. My, Rómovia, sme mali na lúke jarabinského chotára zhotovené a pozbíjané domčeky z dreva, ktoré boli naším domovom. Každý deň sme sa v kolónii pasovali so životom, trápili sme sa s biedou, hladom a zimou... Najradšej sme mali leto, keď bolo teplo a svietilo slnko. Najhoršie to bolo v zime, chodili sme do školy v Jarabine, každé ráno sme merali cestu tam aj naspäť, brodili sa snehovými závejmi, a keď prišli jarné pľušte, nevedeli sme kade a ako nohy prekladať, tu voda - tam blato, obuv sme mali premočenú.“ Pán Viktor so slzami v očiach smutne pozerá a prikývne, „viete koľko bosých nôh bolo treba zaobuť, o nových a teplých topánkach sme mohli len snívať, niekedy sme nemali ani čo jesť. To si dnes mladí ľudia nevedia ani len predstaviť, ani naše deti, čo všetko sme museli vydržať a pretrpieť.“ Obidvaja spomínajú na jednu izbu v domčeku, kde žili aj tri generácie pokope, spalo sa aj na zemi, mali pozbíjané prične, slamníky... Keď duli vetry, fučalo z každej strany, ako deti sa túlili k sebe. Báli sa búrky, modlili sa... „Naši rodičia mali svoju zbožnosť a tá im pomáhala ráno vstať. V lete sa život odohrával vonku, keď nepršalo, tak ženy vonku vyprali, povešali bielizeň, aj navarili a riešili sa problémy i spory. Mali sme vajdu, ktorý na všetko dohliadal, museli sme počúvať jeho rady. Keď bola príležitosť na oslavu, hostinu či chvíle radosti i smútku, prežívali sme všetko spoločne a s mierou. Neďaleko kolónie bol potok, ktorý tu tečie dodnes ako živý dôkaz. Kolóniu tu už nepripomína nič, ostalo len opustené miesto, ani stopy po našom hniezde. Naše detstvo bolo poznačené rôznymi neduhmi, čo sa podpísalo pod naše zdravie. Posledných pár rokov to pociťujeme, vyrovnať sa s chorobami nám pomáhajú naše deti a vnúčatá. Máme rodinu, to je pre nás všetko. Deťom nakazujeme - vracajte sa, nezabúdajte - kadiaľ vedie cesta domov, lebo voda zamŕza od brehu, ale človek od srdca,“ spomínajú manželia, ktorí dlhé roky pracovali, Viktor v kameňolome, manželka v domove dôchodcov ako upratovačka.

V Jarabine na tradičných oslavách obce Poznávaj a uchovávaj. Erik Bandy s harmonikou.


RÓMOVIA SA PODIEĽALI AJ NA VÝSTAVBE ŠKOLY

Pán Viktor sa zapozerá na fotografie a zamyslene odkrýva svoj príbeh: „Mal som 11 rokov, vtedy mi zomrel otec, bolo to v roku 1962. O dva roky neskôr sme sa z kolónie presťahovali do dediny, kde moja mama kúpila drevenicu pri kostole na pôžičku. Každý mesiac riadne splácala po 200 Kčs. Vypomáhali jej aj starší súrodenci.“ Pani Veronika prikyvuje a dodáva, „naši otcovia skôr našli robotu ako naše mamy. Viete, chlap je chlap, chodili pomáhať gazdom, aj do hory drevo chystať, pri stavbe domu a pri kopaní studní. Ženy sa vybrali z kolónie pešo do mesta, kde ich už poznali „mješčunky“, tak sa zľutovali a dali im do obrusa trochu obživy a obnosené šatstvo. Naspäť putovali domov so zajdou (plachtou na chrbte, pozn.), pamätám si moju mamu s dreveným vozíkom, ako ho ťahala poľnou cestou krížom z mesta a my - deti, sme utekali naproti a tešili sa. Vypomáhali nám aj dedinčania, či už to bol šmalec, zemiaky, kapusta alebo slanina. Všetko to otcovia odrobili na poli, aj pri rúbaní dreva.“ Ako dodáva Viktor, jeho mama nosila topánky iba v zime, tak šanovala obuv, že od jari do jesene chodila bosá. Keď sa vybrala do mesta, pred ním si sadla do medze a obula sa. Cestou späť sa za mestom vyzula a topánky odložila do zajdy.


Dreveničku, do ktorej sa rodina presťahovala z kolónie Kanada, mama Viktora Bandyho kúpila už ako vdova.


V rokoch 1966 - 1970 sa Rómovia začali postupne sťahovať z kolónie do dediny, nik ich nevyháňal, sami sa ťahali. Začali pracovať v miestnom JRD ako furmani a v miestnom kameňolome.

Predkovia V. Bandyho. Primáš Berci - vľavo (1933 - 1996) už ako 6-ročný vedel hrať a v dospelosti tak dokonale ovládal husle, že vedel na ne zahrať aj na chrbte. Najznámejší muzikanti v tej dobe boli Bandyovci (Viktor s harmonikou) a Hlaváčovci.


MUZIKÁLNOSŤ V KRVI

Rodina Bandyová už niekoľko rokov žije v murovanom dome. Pani Veronika si pamätá aj na časy, keď sa budovala škola v dedine: „Naši otcovia tam rozbíjali veľké balvany, ktoré boli potrebné do základov. Nosila som otcovi v kandličke polievku. Aj naši ľudia sa podieľali pri budovaní v dedine.“

Viktor pripomenie, že on od chlapca hral na harmonike, v mladosti boli kapelou muzikantov, a tak si aj privyrobil, hrali na akciách, svadbách, festivaloch, pochodil po celom Slovensku, jeho predkovia hrali aj v Čechách. Muzikantský pôvod sa tu dedí. Syn Erik (1983) sa nám najprv predstavil hudbou a spevom a zhrnul krátko svoj život: „Nechodili sme do hudobných škôl, naučili sme sa hrať doma. Ešte som nechodil do školy, keď som začínal naťahovať harmoniku. Išiel som s ňou spať a ráno som s ňou aj vstával. Po skončení základnej školy som pokračoval na strojníckom učilišti v Starej Ľubovni. Urobil som si vodičák, narukoval do Martina na vojenčinu, slúžil som deväť mesiacov pri tankistoch. Potom som pracoval v Českej republike, doma v obci pracujem už dlhší čas.“ Časť rodiny dlhodobo žije v Českej republike.


Príbuzní rodiny Bandyových. Vpravo Matilda, ktorá dožila v obci Kamienka. Miestni si ju pamätajú z kina, kde kontrolovala lístky a upratovala v dedine.


Syn Erik po vzore rodičov vie, že nadišiel a dozrel čas, keď sa on musí postarať o rodičov. „Vážime a ctíme si otca, matku, odjakživa to tak bolo. Viete, čo starí pamätajú, mladí nech zachovajú, tak káže rodinná tradícia. Vtedy je život životom, keď je človek blízky človeku, to platí všeobecne,“ múdro zhrnie Erik a k jeho slovám sa pridáva sestra Veronika, ktorá svojím temperamentom nezaprie rómske korene. Spomína, ako im rodičia rozprávali o starých rodičoch a ich predkoch. Prežili pracovné tábory na nútených prácach o vode a chlebe, s tvrdými mozoľmi na rukách, tiež zažili vojnu, holokaust... Prežili to, čo sa mnohým nepošťastilo. Pretrpeli ponižovanie, trápenie, núdzu, zimu, hlad a nedostatok, a to vďaka svojej odolnosti. A keď to všetko skončilo, dokázali sa vzchopiť a žiť. Boli vytrhnutí z prostredia a obratí o možnosti.

Na festivale v Kamienke, Viktor Bandy s harmonikou.


MRZIA ICH PREDSUDKY

Potomkovia dnes vedia, že rodičia im dali všetko, čo mohli. Otec sa zaslúžil o založenie rómskeho súboru Romano Taboris, pracoval s mládežou, súbor vystupoval s rómskym pásmom aj v obci, prezentoval sa v rámci Slovenska na Medzinárodnom dni Rómov. Išlo o autentické prevedenie. Bol aktívny aj v zrelom veku, syn Erik je štvrtá generácia hudobníkov. S harmonikou sprevádza deti aj dospelých folkloristov z obce. Veronika váži slová a opatrne hovorí: „Niekedy je to ťažké, stále pretrvávajú predsudky nielen u nás, rozhoduje etnický pôvod, farba pleti a nie schopnosti človeka. Nás, mladých mrzí a trápi, že naši rodičia, starí rodičia zapálili aspoň malú sviecu, aby prešli tmou, ale stále sa nájde niekto, kto sa ju pokúša sfúknuť. Ľudia sú rozdelení názorovo, ľudsky, susedsky. Sme vďační, že minulosť našej rodiny nás naučila nikdy sa nevzdávať a nepodliehať negatívnym myšlienkam.“ Erik dopĺňa, „naši predkovia bojovali s negramotnosťou, my sa musíme popasovať s digitálnou dobou.“ Súrodenci chcú v živote pamätať na otcove slová: „Život je dar Boží, tak si ho vážte, my sme tie staré dvere za sebou zatvorili, vy si musíte nové dvere do života otvoriť. Ale opatrne otvárajte, nie naširoko, lebo široká cesta vás ďaleko nedovedie.“ Alebo, „darmo ľudia šťastie vo svete hľadajú, keď ho doma nemajú.“


Viera Mošoňová, foto: archív rodiny Bandyovej

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 25, 26. jún 2024)


Opmerkingen


bottom of page