top of page
web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
  • PhDr. Eva Halamová

Dobrovoľníkom na rok v Afrike

Updated: Jul 28, 2020


Stráviť rok v Afrike v „prevýchovnom“ centre medzi stovkou černošských chlapcov sa len tak hocikomu nepodarí. Staroľubovňan Lukáš Ogurčák mal takúto skúsenosť vlani.

calulo (22)

22-ročného Lukáša Ogurčáka oslovila pred pár rokmi prednáška dobrovoľníka, ktorý bol pomáhať na Haiti. Prečo to teda neskúsiť – napadlo mu, keď sa po pol roku rozlúčil s vysokou školou, lebo zistil, že to nie je nič pre neho. Pred cestou absolvoval spolu s ostatnými dobrovoľníkmi zo Slovenska ročnú prípravu, počas ktorej sa stretávali raz mesačne na tzv. víkendovke. „Začalo to v septembri 2014, vo februári sme sa mali rozhodnúť, či do toho ideme a v marci nám vybrali miesto nášho pôsobenia. Odchádzali sme v septembri, dovtedy sme sa museli naučiť aspoň základy jazyka a pripraviť sa hlavne psychicky,“ vysvetlil Staroľubovňan. Z 12-tich Slovákov napokon do štyroch oblastí (Sibír, Azerbajdžan, Keňa, Angola) šli ako dobrovoľníci ôsmi. „Dostal som sa tak cez rehoľu saleziánov na 11 mesiacov do Angoly s dvoma dievčatami. Tie ale boli 300 km odo mňa,“ ozrejmil najmladší dobrovoľník v slovenskej skupine.

dobrovolnici (29)

Medzi problémovými chlapcami

Lukáš sa tak ocitol v saleziánskom centre určenom len pre chlapcov vo veku 12 – 20 rokov, ktorí majú za sebou bohatú minulosť. Niektorí sa ocitli na ulici, iní kradli či drogovali. Nečudo, že bitky boli na dennom poriadku. V centre Kala-Kala (v preklade Práca-práca), ktoré patrí asi k najkrajším a najudržiavanejším miestam Angoly, je asi stovka chlapcov. Tí sa počas 3-ročného pobytu v zariadení naučia množstvo nových vecí, disciplíne a tým, že navštevujú šesť ročníkov (každý polrok jeden) a absolvujú päť odborných kurzov – stolár, elektrotechnik, zámočník, murár a poľnohospodár, sa aj vyučia. Na konci získajú výučné listy a po odchode z centra môžu svoje teoretické aj praktické vedomosti využiť v živote. Vyučoval aj Lukáš. A to elektriku, ktorú doma vyštudoval. „Okrem striedania teoretického s praktickým vyučovaním dopoludnia aj popoludní, tam chlapci majú stravu aj ubytovanie. V podstate každý deň je rovnaký. Ráno o šiestej budíček, spoločná modlitba, raňajky a škola. Denne sa tiež hodinu upratovalo celé centrum. A po večeri nasledovali rôzne aktivity, počúvala sa hudba alebo deti chodievali na doučovanie,“ dodal Lukáš.

ndalatando (11)

Zaujímavosťou bolo oblečenie chlapcov. Na začiatku roka totiž dostali tri biele, zelené a oranžové tričká, podľa toho na akú činnosť alebo do školy. Svoje oblečenie mohli nosiť len cez víkend, napríklad na omšu, ktorá bola každú sobotu. Mimochodom, cez víkend bývalo v centre najviac roboty. Učitelia odchádzali domov a chlapcom bolo treba vymyslieť program. „Chodievalo sa tak napríklad na skauting, cvičilo kapueru, čo je brazílsky bojový tanec a chlapci si pripravovali vždy počas víkendov aj program pre deti z dvoch neďalekých dedín,“ prezradil dobrovoľník, ktorého po príchode do Afriky v podstate neprekvapilo nič. „Je to tam také, ako poznáme z obrazoviek televízií. V hlavnom meste Luanda som videl neskutočnú chudobu, ľudia žili v ošarpaných domoch, veľmi biedne a 10 minút cesty autom bolo zas neskutočné bohatstvo. Boli tam mrakodrapy, more, parádne cesty a drahé autá,“ podotkol 22-ročný mladík.

vianoce (22)

Zažil mnohé zmeny Postupne si tak musel zvykať aj na mnohé zmeny. Iný jazyk či kultúra boli len začiatkom. Nové bolo pre Lukáša aj tamojšie podnebie. Prekvapilo ho napríklad, že tropické horúčavy boli práve v období dažďov. Kvapky ich aspoň na chvíľu zmiernili. Iná tam bola aj strava. V centre mali skoro každý deň ryžu s fazuľou, menilo sa iba to, čo bolo k tomu, napríklad kurča, rebierka, klobása. „Dva dni v týždni sme mávali namiesto ryže špagety a raz týždenne fundži, ich národné jedlo, čo je hustá kaša z vody a múky, ktorá je bez chuti. Raz za čas sme si pochutnali aj na suchých koláčikoch a vždy na konci mesiaca bývala narodeninová oslava všetkých, ktorí mali v danom mesiaci sviatok. Vtedy boli aj hranolky a  pivo, ktoré je tam veľmi dobré,“ s úsmevom povedal dobrovoľník, pre ktorého boli zaujímavosťou aj ženy s rôznymi vecami na hlave – od šatiek a košov až po plynové bomby. „Ľudia tam boli veľmi milí, dobroprajní a nápomocní v každom smere. Omnoho viac som dostal, ako dal. Uvedomil som si tiež, akí sme bohatí, aj keď sa stále sťažujeme, že nič nemáme, pritom máme tak veľa. Táto misia tak bola pre mňa veľmi prínosná. Naučil som sa aspoň sčasti portugalčinu, ktorá je angolským úradným jazykom, veľa som toho zažil, videl a naučil sa aj iné veci, ktoré sa v škole naučiť nedá. A či by som si to ešte zopakoval? Neviem či priamo tam, ale šiel by som do toho opäť,“ zamyslel sa Staroľubovňan.

nossa terra (3)

Počas takmer ročného pobytu v krajine s 24 miliónmi obyvateľov, kde takmer polovicu tvoria deti a ešte pred pár rokmi zúrila občianska vojna, sa domov dostal Lukáš iba raz. Ako vraví, „odskočil“ si na bratovu svadbu. Vianoce aj Veľkú noc prežil po africky. „Nemajú tam nič, ani darčeky, ani stromček…Akurát polnočnú omšu o deviatej pod palmami,“ opísal nezvyčajný zážitok mladík, ktorý sa stretol aj s jedovatými návštevami. Do domčeka, ktorý obýval spolu s talianskym dobrovoľníkom, im sem-tam zavítala kobra či iné životunebezpečné zvieratá. Našťastie, nikomu sa nič nestalo a Lukáš sa tak mohol v auguste vrátiť živý a zdravý domov.

foto (archív L. Ogurčáka)


#Afrika #Angola #dobrovoľník #LukášOgurčák

bottom of page