web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
  • Redakcia ĽN

Dobre zahrieval kožúšok - serdok

Skracujúce sa dni naznačujú blížiacu sa zimu. Podhorské dediny toto obdobie zahŕňalo úrodou a ovocnými plodmi z namáhavej práce počas sezóny.

O čosi ťažšie to niesli bačovia a pastieri. Paša na lúkach a stráňach im už nedorastala a nebola taká výdatná. Všetko sa im pomaly tratilo pred očami, aj ovečky čoraz menej dojili. Na každom salaši v období po Michalovi sa začínali prípravy na zimu, čo predstavovalo skladanie košiara a sťahovanie oviec dolu do dediny ku gazdom. Toto chladnejšie obdobie si vyžadovalo aj teplejšie oblečenie. O to viac sa zišiel krátky kožúšok bez rukávov, nazývaný serdak, serdok, brusliak či kamizol.


Kožúšok poslúžil aj v lete

Takýto kožúšok sa nosieval celoročne, bača s valachmi sa bez neho nezaobišli počas letovania na salaši. Len v lete sa obrátil kožušinou von. Mal hlavne funkčný význam, zohriať svojho nositeľa. Takéto kožúšky sa nosili na Horehroní, Liptove, Orave, Spiši, Šariši i na Zamagurí.

Spracovanie ovčej kože v domácnostiach nebolo nič výnimočné. Putovanie Spišskou Magurou nás zaviedlo do Malej Frankovej a Lesnice. Tu sme sa od starých Frankovčanov dozvedeli, že ľudia kedysi spracovávali ovčiu kožu pomocou bukovej kôry, pričom sa koža zafarbovala nahnedo. Takto zafarbená sa používala na ušitie kožucha a serdoka. Skladal sa z chrbta a dvoch predných dielov. Po okrajoch sa našívala červená kožka z kozľaťa s povystrihovaným vzorom v tvare kohútieho hrebeňa. Na chrbte alebo na pleciach bol vystrihnutý ornament cibule. Práve tvar cibule a farby nití na serdoku odlišovali obyvateľov jednotlivých obcí.

Celý serdok okrem ramien bol po obvode obšitý čiernou barančinou. Nosil sa aj v zime, aj v lete. Na robotný deň sa prehodil voľne na košeľu. Jeho dĺžka siahala do polovice opaska. Na jeden serdok bolo treba poldruha i dve ovčie alebo baranie kožky.


Na farbenie sa používala huba

Pre podtatranskú oblasť ich vyrábali kušnieri v Hybiach a v Liptovskej Tepličke. Z rozprávania starších informátorov na Gemeri a Horehroní sme sa dozvedeli, že kože sa farbili najčastejšie nahnedo. Okrem dubovej kôry sa ako farbivo používala parazitná huba choroš šupinatý. Vysušená huba sa pred použitím pomlela a uvarila na roztok. Intenzita farby závisela od koncentrácie odvaru. Týmto odvarom sa pomocou mäkkej handričky potieral povrch kože podľa potreby aj viackrát. Šili sa kožušníckou ihlou podľa papierových strihov. Muži nosili len kožúšky bez rukávov.


Ustúpili móde i dobe

Kožuchy farbené nahnedo sa začali šiť po druhej svetovej vojne. Pôvodne sa používala len kožušina s bielym nefarbeným povrchom. Šili sa podľa starej fazóny, vpredu rozstrihnuté bez zapínania alebo s malým rozstrihnutím pod krkom zapínajúcim sa na jeden gombík a zapínal sa aj na boku na tri gombíky. Kožúšky mohli byť s vreckami alebo aj bez nich a neboli vôbec zdobené. Za starých čias súčasťou výzdoby boli gombíky, ktoré si kožušník vyrábal sám.

Tieto kúsky odevu sa prestali nosiť v polovici 20. storočia, tak pod vplyvom vyhovujúcejšej mestskej módy a tiež pre nedostatok ovčích koží.


Viera Mošoňová, foto: z knihy Goralské tradície


Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 43 (18. november 2020)