top of page
web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
web_lms_500x200_bec_ceny.jpg
  • Redakcia ĽN

Banícka kuchyňa. Aká bola?

Súčasťou tradičnej ľudovej kultúry je aj strava a stravovanie. Jej príprava je najstaršou činnosťou človeka. Je to každodenný úkon, ktorý si zachoval svoju podstatu. Jedálny lístok závisel najmä od sociálneho postavenia jednotlivých rodín, ale aj od miestnych a rodinných tradícií.

Banícka klopačka


Banícke zamestnanie bolo namáhavé a nebezpečné, práca v čierňave podzemia si vyžadovala silu a pevné zdravie. Baníkom ju dodávala strava a jedlo, ktoré im ich matky či manželky pripravovali s láskou a každodennou obavou o život svojich najbližších. Potrebovali vydržať až do fajrontu.


ZLATÝ VEK BANÍCTVA

Banícke oblasti či to už bola Banská Štiavnica alebo Kremnica boli svojho času pýchou slobodných kráľovských miest v Uhorsku. Aby však slávne kremnické dukáty uzreli svetlo sveta, bolo treba zlatú rudu vykutrať a vyniesť na povrch. Baníci si nosili jedlo z domu porichtované v kandličke či kastróliku. Bola to domáca, jednoduchá a zdravá strava. Tvorili ju zemiaky. Kapusta, strukoviny a obľúbené halušky. Po druhej svetovej vojne baníci dostávali na prídel v miestnom kráme „americkú slaninu“ solenú, bravčovú masť a ceres (tuk na pečenie). Baníci boli platení banskými výplatnými známkami, ktoré boli vyrazené v Banskej Štiavnici a v Košiciach.

Pre baníka, ale aj pre ostatných členov rodiny boli najdôležitejšie predovšetkým raňajky. Organizmus potreboval získať zásobu dostatočnej energie na celodennú ťažkú manuálnu prácu. Raňajky museli byť sýte. Gazdiná vstávala zavčas ráno, len čo sa začalo brieždiť. Baník sa po fríštiku ponáhľal do bane fárať, nesmel zmeškať, lebo by bol pokutovaný. Napovedá to aj známa pieseň: „Vstávaj Honzo hore, na baňu klopajú, ak neskoro prídeš, fárať ti nedajú...“. V bani neexistovala kedysi ani prestávka určená na oddych a jedlo. Baník si ju podľa potreby urobil sám, spravidla keď sa čakalo na odstrel horniny.


Šachta v Kremnici okolo r. 1903


ZEMIAKY V ŠUPKE

Jauzňa bol v minulosti tradičný banícky olovrant, ktorý si nosil na poobedňajšiu šichtu. Boli to varené zemiaky v šupke, popučené vidličkou alebo drevenou lyžicou na kúsky, nikdy nie na kašu, osolené a zapíjali sa kyslým mliekom. Doma v rodinách olovrant nemali zaužívaný, bola to skôr akási panská obyčaj. Na pitie si nosili čaj, hlavne veľa mlieka, ktoré ich držalo v dobrej kondícii a čiernu kávu. Čaj sa veľmi rozšíril po druhej svetovej vojne ako súčasť sociálneho programu zamestnávateľa, ktorý začal dbať na dodržiavanie pitného režimu baníkov pri vysokých teplotách v bani a začal im podávať čaj vždy pred sfáraním do bane. Káva bola obľúbeným teplým nápojom baníkov. Veľmi často ju pili s mliekom ako bielu kávu. Varili si cigóriu a meltu. Pravé kávové zrná však rozvoňali banícku kuchyňu až v rokoch 1943 -1944, keď ju so sebou priniesli nemeckí vojaci. Tí ju nechávali v rodinách ako platidlo za obed či večeru. Špecifickým nápojom baníkov, ktorý mal charakter liečiva, bol horúci, tekutý baraní loj. Táto rozpustená masť mala dobré účinky na dýchanie. Taktiež ľuďom čistila pľúca zanesené kremencom.


ŽABIE STEHIENKA

Viaceré jedlá, ktoré dnes poznáme ako delikatesy a veľmi drahé chuťovky, boli prirodzenou súčasťou jedálneho lístka baníka. Keďže mäso bolo vzácne a jedlo sa väčšinou len počas sviatkov, nahrádzalo sa možnosťami, ktoré poskytovala príroda. Jednou z možností bolo nachytať žaby, ktorých stehienka majú veľmi chutné mäsko pripomínajúce kuracie. Najlepšie žabky sa dali nachytať v močariskách. Najchutnejšie vraj boli na jeseň, ich príprava nebola ťažká, jedli sa pečené na masti, varené či udusené na cibuľke. Najlepšie chutili do chrumkava upečené, potreté cesnakom a posypané majoránkou. Boli to tzv. banícke šmakovačky. Každý rok sa na sviatok Anny (26.6.) konal Anna bál a obľúbený jarmok. V jarmočných šiatroch ponúkali nemecké trhovníčky nazývané kofy z dediny Kremnické bane chutné tučné žabie stehienka, bôb, tvaroh a maslo. Banícke gazdinky zas vymieňali domáce vajíčka na trhu za iné potraviny.

Aj v baníckych rodinách považovali nedeľu za sviatočný deň. Stôl musel byť prikrytý obrusom, ktorý sa používal len v nedeľu, nazývaný nedeľný. Aj keď domácnosť bola skromná, stolovanie bolo treba pripraviť lákavo. Muselo sa dbať na to, aby sa príbory nikde nekrižovali a ani počas jedenia neskrížil. Skrížený príbor bol zlým znamením. Tiež bolo treba dať pozor, aby žiaden príbor nepadol na zem. Členovia rodiny sa najskôr pomodlili, domáci požehnal jedlo a až potom sa začalo jesť. Hlava rodiny prízvukovala svojim deťom: „ Doma jedz čo máš, a v cudzine čo ti dajú“.

V súčasnosti je trend stravovania ovplyvnený uponáhľaným životným štýlom. Občas by sme mali vyskúšať čo mali na stole a na tanieri naše predošlé generácie a čo rozvoniavalo pod pokrievkou baníckeho hrnca. Dnes na zašlú banskú slávu upozorňujú len zemepisné názvy a zažltnuté kuchárske recepty baníckych gazdiniek písané atramentovou ceruzkou.


Obraz od Gejzu Angyala zobrazujúci baníkov

Viera Mošoňová, Foto: Ján Hanušin: Priemyselné objekty na starých pohľadniciach.


Nárečové výrazy používané v baníckych oblastiach:

Cúg - prievan, ťah v komíne

Čušpajz - prívarok

Duchňa - perina

Erteple - zemiaky

Geršle - jačmenné krúpy

Kugluf - bábovka

Kýška - kyslé mlieko

Krampampula - hriate, teplý alkoholický nápoj

Štiavnický trokár - kysnutý oškvarkový koláč


Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 8 (3. marec 2021)


bottom of page