Pôvab korčuľovania jej učaroval už v detstve, kedy ju, hádam, každý poznal ako to večne šantiace dievča s korčuľami na nohách, brázdiace ulice mesta. Zbožňovala krátiť si takto dlhé chvíle cestou do školy či na krúžky, až sa počas strednej školy rozhodla skúsiť niečo netypické. O tom, ako sa dá od skúšania v slepej uličke prebojovať až na znamenité turnaje a nevzdávať sa ani, keď ste samouk, nám prezradila nadaná športovkyňa freestyle slalomu na korčuliach Angelika Fedáková.
SPOJENIE UMELECKÝCH A TECHNICKÝCH PRVKOV „Je to šport, pri ktorom sa medzi rovnomerne rozostavenými kužeľmi predvádzajú najrôznejšie triky. Má viacero disciplín, pričom niektoré sú umelecké, kde si treba vytvoriť zostavu na hudbu, klasická je moja obľúbená. Iné sú zasa technickejšie, kde ide čisto o prevedenie trikov – battle, speed. Spojenie oboch mám rada, môžem si zamakať, aj sa odreagovať,” priblížila svoj pôsobivý koníček slalomárka. I to, že maska na tvári a rekvizity v rukách tu nie sú dovolené. Oblečenie nie je veľmi obmedzené, no v poslednej dobe veľa, najmä korčuliarok využíva odevy podobné krasokorčuliarskym. Mnohí sa Angeliky v čase tréningu pýtajú, či sa venuje aj krasokorčuľovaniu: „Je pravda, že máme isté znaky spoločné, napríklad umelecké prvky, avšak výrazne sa líšia technické, trebárs nemáme skoky.“
KOSTRBATÉ ZAČIATKY Mladá študentka Univerzity Komenského si živo spomína, ako vyzeral jej nástup na vec. „Takmer celé prázdniny po druhom ročníku na strednej som strávila na korčuliach a známe trasy ma po nejakom čase prestávali baviť. Vtedy mi napadlo, že som freestyle slalom videla kedysi dávno na internete a jednotlivé triky som si začala doma skúšať podľa videí, hoci som ani netušila, že je to samostatná športová disciplína,“ povie i o prvých tréningoch, plných improvizácie, modrín, ale aj zápalu a nadšenia. „Keďže je to pomerne nový šport, nemala som nikoho, kto by ma učil alebo mi poradil. Na všetky nové triky a prevedenia som prichádzala sama postupom času s pomocou internetu. Moje cvičenia sa spočiatku odohrávali v slepej uličke medzi rozostavenými kamienkami tak, aby ma nikto nevidel. Pomerne rýchlo prišli na rad plastové poháriky, ktoré som si zaťažovala skrutkami proti vetru. Neskôr som si pod stromčekom našla ozajstné freestylove korčule a kužele na lepšie tréningy. Bola som nadšená!”
TRÉNINGY AJ O POLNOCI „Spočiatku som trénovala, kde sa dalo, rovný hladký povrch bol dostačujúci. Parkovisko, podchod… Neskôr mi moja vysoká škola poskytla vnútorné tréningové priestory, za čo som neskutočne vďačná a veľmi mi to pomohlo. Keďže nemám trénera, najnáročnejšie je udržať si stály tréningový plán a ťahať sa sama k lepšiemu v ťažších časoch. Za posledný rok sa snažím zároveň posilňovať celé telo a naťahovať svaly. Pokúšam sa nájsť ideálne rozvrhnutie školy, práce a tréningov, no ak má človek niečo naozaj rád, čas si vždy nájde. Boli aj tréningy o polnoci, či o šiestej ráno, keďže v inom čase nebola voľná telocvičňa, ale to boli, našťastie, len výnimky,“ konštatuje s úsmevom.
CHUŤ VÍŤAZSTVA Zanietená korčuliarka sa svojmu hobby venuje už päť rokov a bola už na niekoľkých súťažiach. „Tesne pred nástupom na vysokú som sa zúčastnila prvej súťaže v Bratislave, iba zo zvedavosti. Síce som skončila na posledných priečkach, ale bol to obrovský zážitok, po dvoch rokoch vidieť a spoznať také množstvo ľudí, ktorí majú rovnakú záľubu. Na Slovensku sa súťaže organizujú iba výnimočne a najbližšie sú v Česku, tam sa mi už viackrát podarilo získať zlatú či striebornú medailu v medzinárodnej konkurencii,“ povie Angelika a prezradí aj svoj najväčší triumf? „Priniesla som si ho z poslednej súťaže v Taliansku – Busto Battle 2019. Bola to po majstrovstvách najvyššie bodovaná súťaž svetového rebríčka a v nej sa mi podarilo prebojovať do semifinále v disciplíne battle a obsadiť tak 7. miesto.“ Ako doplnila, jej hnacím motorom sú rivali, napríklad z Česka, ktorí sú na podobnej úrovni. „A nesmiem zabudnúť na rodinu a snúbenca, ktorí ma od začiatku podporujú najviac. V budúcnosti by som sa chcela venovať trénovaniu,“ uzatvára slalomárka. Alexandra Chamillová, foto: archív A.F.
Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 36(29. september 2020)