top of page
Willa Poprad - Vaša vysnívaná svadba
  • Writer's pictureRedakcia ĽN

Žigmundov pisár - dozvuky stredoveku: XII. časť Poslanie

Začala sa jar v roku 1384, keď ma poslal Mikuláš zvaný Horváth za Žigmundom Luxemburským, aby som ho varoval. Jeho snúbenici a terajšej kráľovnej Márii našli iného ženícha. Vdova po Ľudovítovi Veľkom zrušila takmer všetky doterajšie dohody. Tak prečo by mala zostať v platnosti práve táto? Vo svojom nadšení vládnuť boli jej rozhodnutia rýchlejšie, než ich možno zvládala posúdiť triezvou úvahou. Veď brat samotného francúzskeho kráľa Ľudovít Orleánsky sa mohol na prvý pohľad zdať naozaj lepšou partiou.


Košeľa je bližšie k telu než kabát, bez ohľadu na jeho výzdobu a strih. Alžbetini radcovia buď nevideli, alebo podceňovali susedné české kráľovstvo, ktoré mohlo odmietnutie Žigmunda brať ako ťažkú urážku. Pre tamojšieho kráľa a brata zavrhnutého ženícha to bol dôvod na vypovedanie vojny. A preto sa tomu rozumnejší šľachtici snažili zabrániť. Uvedomovali si, že kráľovstvo nie je na konflikt vôbec pripravené. Dokonca rok a pol po Ľudovítovej smrti hrozili vnútorné rozbroje. Na každom kroku bolo vidieť anarchiu a rozklad. Všade chýbala rázna a pevná ruka vládcu. Mladučká kráľovná, hoc za ňou stála jej matka, nepredstavovala pre čoraz sebavedomejšiu šľachtu žiadnu autoritu.


ÚRADOVALI ZLODEJSKÉ BANDY

Zmenu k horšiemu som si najviac uvedomoval na cestách. Bezpečnosť pútnikov sa stratila spolu s vymožiteľnosťou práva. Tam, kde chýba pevná a hlavne spravodlivá ruka vládcu, sa začína dariť podvodníkom a zlodejom. Šľachta využívajúca anarchiu na naplnenie vlastných mešcov prestala dozerať na verejné blaho. Do horských priesmykov sa neodvážili vkročiť malé skupinky cestujúcich a už vôbec sa to neodporúčalo osamotenému jazdcovi. Bolo preto rozumnejšie počkať, kým sa nazberalo viac ľudí s potrebnou výzbrojou. Husté lesy sa stali domovom rôznych zbojníckych bánd, ktoré bez zábran rabovali, necítiac trestajúcu ruku zákona. Nebezpečenstvo straty majetku a v mnohých prípadoch aj života, malo za následok zmenu doteraz dobre fungujúcich obchodných trás. Pokiaľ sa dalo, kupci aj napriek zdržaniu obchádzali nebezpečné úseky. Najviac sa to dotklo miest a mestečiek, ktorým sa kvôli tomu začal vyhýbať obchod. Poklesy tržieb pocítili mešťania takmer v každej činnosti. Preto mestské rady brali spravodlivosť do vlastných rúk. Viac či menej úspešne vysielali proti zbojníkom vlastné trestné výpravy. Jedného takéhoto ťaženia som sa zhodou náhod zúčastnil aj ja.


UPROSTRED BOJOVEJ VRAVY

Pretože mi čas nedovoľoval obchádzať horké tiesňavy, ani čakať na ďalších pocestných, môj kôň ma niesol po kľukatej horskej ceste bez ohľadu na nebezpečenstvo číhajúce v tôni košatých stromov. „Mám šťastie,“ zamrmlal som spolu s výdychom úľavy, keď sa za zákrutou predo mnou objavila malá kupecká kolóna pomaly napredujúca mojím smerom. Vrchovato naložené vozy ťahali volské dvojzáprahy, ktorých sa pridržiavala ledva kráčajúca čeľaď. Muži oblečení v plstených plášťoch s kapucňami, na toto ročné obdobie prihrubými, pôsobili unavene. „Keby si tu parádu dali zo seba dole, určite by sa im išlo ľahšie,“ pomyslel som si skracujúc vzdialenosť medzi mnou a posledným vozom kolóny. „Pochválený buď, Ježiš Kristus, dobrí ľudia! Môžem sa k vám pridať?“ prihovoril som sa, no mojím spoločníkom veľmi do reči nebolo. Iba jeden z nich, zrejme predák, ležérne mávol rukou, čo som vnímal ako prejav súhlasu.

„Na tvojom mieste by som zosadol z koňa, pane. Niekedy nie je dobré vyčnievať nad ostatných,“ po chvíli prehovoril bez toho, aby sa na mňa pozrel. Pár jeho spoločníkov sa rozosmialo. Aj keď to možno znelo ako dobre mienená rada, mne to skôr pripadalo ako výsmech. Chystal som sa preto drzého kupčíka strestať, zabúdajúc pritom na môj pôvod. Veď aj môj otec bol „iba“ obchodník. Spoločnosť, v ktorej som sa teraz pohyboval, pekné šaty a meč zavesený na opasku, dokážu mladému mužovi poriadne zamotať hlavu. „Blesk udrie vždy do toho najvyššieho stromu, pane,“ teraz už na mňa pozrel. Nebola to tvár mierumilovného obchodníka, ale jazvy a ostro rezané črty skôr pripomínali bojovníka. Už len zjavom vzbudzoval rešpekt.

To, čo nasledovalo, prišlo nečakane a rýchlo. Vyrušilo ma zvláštne svišťanie, ktoré som doteraz nepoznal. Že ide o zvuk letiacich šípov prerážajúcich si cestu vzduchom, som pochopil až neskôr. Ani neviem ako, ma muž stojaci vedľa mňa stiahol z koňa, čím mi zachránil život. Zbojníkov som musel naozaj zaujať, pretože sa jedna zo šípok zabodla do neďalekého stromu vo výške, kde som mal predtým hlavu a druhá tak na dĺžku dlane pod ňu. Ďalšia zostala visieť v plstenom plášti môjho záchrancu, po tom čo cinkla do kyrysu z hrubého plechu. Ten doteraz nebolo vidieť. Akí museli byť banditi prekvapení, keď sa kupecká čeľaď, akoby mávnutím čarovného prútu zmenila na zbrojnošov. Aj môj záchranca zhodil zo seba ťažký kabátec a z pošvy vytiahol tesák so zahnutou širokou čepeľou. „Dúfam, že ten meč nemáš iba na parádu,“ zakričal a nečakajúc na moju reakciu sa vrhol v ústrety útočiacim zbojníkom. Vtedy to bolo prvýkrát, čo som sa ocitol uprostred bojovej vravy. Chvíľka zaváhania sa tu môže ľahko stať tou poslednou v živote. Strach zo mňa padol v momente, keď som mečom opísal polkruh nad mojou hlavou a pocítil istotu v pravej ruke. Potom už nasledovali iba podvedome rýchlo za sebou sa opakujúce kryty a hlavne seky zanechávajúce jazvy na telách útočníkov. Niekoľkých darebákov poslala moja spievajúca čepeľ pred Boží súd, čím sa uľavilo lenivej spravodlivosti tu na zemi.


ÚĽAVA Z VÍŤAZSTVA

Úlohy sa vymenili. Tí, ktorí mali byť prekvapení, prekvapili tých, ktorí striehli v zálohe a chceli prekvapiť. Tým spôsobom bola celá šarvátka rozhodnutá už v jej úvode. Po boji, no stále s nadbytkom adrenalínu, mala moja nabudená myseľ chuť preháňať. Snažila sa ma presvedčiť, že práve ja som sa bil najstatočnejšie a iba vďaka mne sme zvíťazili. Ale podobne rozmýšľal asi každý zbrojnoš, pretože sebadôvera z nich len tak sršala. Boli to drsní chlapi, nemajúci s protivníkmi žiadne zľutovanie. Zo zbojníkov nechali prežiť iba dvoch, to aby mali koho postaviť pod šibenicu. Nechcel som si ani predstaviť, aký koniec ich čaká, aby bola ukojená ľudská zlosť. „Veď si to zaslúžia, čo ak práve oni vypustili strely, čo ma len o vlások minuli,“ v duchu som ospravedlňoval surové zaobchádzanie so zajatcami. Zároveň mi bolo jasné, že podivné divadlo, ktoré sa uskutoční na námestí najbližšieho mestečka, bude slúžiť ako výstraha pre ostatných darebákov. Po boji som si trochu oddýchol, nepohrdnúc osviežením v podobe dobre vyzretej medoviny. Lichotilo mi, že ma zbrojnoši prijali medzi seba. Neustálym núkaním sladkého, no silného nápoja a potľapkávaním po pleci mi svojím spôsobom preukazovali úctu. „Asi som fakt nebojoval zle,“ preletelo mi hlavou aj potom, ako sa hormóny ukľudnili. Nečakal som, kým moji noví známi náležite oslávia víťazstvo a upracú bojisko. Dôležité poslanie ma prinútilo odmietnuť znova a znova dolievaný sladký mok, na ktorý rástla chuť úmerne s každým novým dúškom.


VOJSKOM OBSADENÝ PODOLÍNEC

Dozvedel som sa od nich, že Žigmund sa so svojím vojskom určite nachádza na Spiši. Aj keď som to predpokladal, bola to cenná informácia, uľahčujúca rozhodovanie na krížnych cestách. Ešte toho večera sa môj kôň zastavil na pahorku pred Podolíncom. Hoc sa už stmievalo, jeho hradby vynikali v obkľúčení bielych šiatrov tu táboriaceho vojska. Chvíľu mi trvalo presvedčiť predsunutú hliadku o mojom poslaní. Insígnie kráľovského posla vojakom na stráži nič nevraveli. Ich správanie prezrádzalo strach.

Cesta k mestu viedla táborom. Nemusel som byť ani dobrý pozorovateľ, aby mi bolo jasné, že vidím porazenú armádu. Všade panujúci chaos a neporiadok umocňovali povely nervóznych veliteľov. Nečudo, veď morálka vojakov bola na nule. Nikto ma už nezastavil, tak som sa dostal otvorenou západnou bránou priamo na námestie. To bolo plné vozov, koní a taktiež mužstva. Ako synovi mešťana mi prišlo ľúto tu žijúcich obyvateľov. V ich očiach sa títo vojaci ničím nelíšili od kobyliek, ktoré si sadnú na úrodné pole. Ostanú tam po nich iba ohlodané stonky rastlín alebo holá zem. Ešte šťastie, že sa už skončila zima a prázdne sýpky bude možné počas leta naplniť.


BLÍZKO RODNÉHO MESTA

Po pravej strane vedľa brány sa nachádzal tunajší hrad. Dodnes neviem, kto tomuto neveľkému palácu, skrývajúcemu sa v mestskom opevnení, dal takýto honosný názov. Ale myslím, že okrem mňa sa nad tým málokto zamýšľal. Veď každý, tak nejak prirodzene, rozdeľuje Podolínec na mesto a hrad. Spočiatku som sa domnieval, že práve tu uprostred vojska nájdem aj jeho veliteľa - teda Žigmunda. No už prvý pohľad moje dohady vyvrátil. Chýbal tu lesk dvora mladého brandemburského markgrófa, ktorý už v listinách ovenčil svoje meno novým titulom „Dominus Poloniac“ - teda pán Poľska.

„Jeho milosť je v Ľubovni. Má sa tam stretnúť s vyslancami odbojnej poľskej šľachty,“ oznámil mi tunajší kastelán a potichu dodal, „pochopil svoju situáciu a zrejme sa vzdá ďalšieho ťaženia.“

Keďže nebolo múdre pokračovať v ceste oproti noci, prijal som ponuku kastelána prespať v jeho naoko maličkom, ale vo vnútri celkom priestrannom hrade. Bola to dlhá noc, kedy sa mi zdalo, že slnko už asi ani nevyjde. Nemohol som sa dočkať rána. Veď od môjho odchodu z domova ubehlo dlhých sedem rokov.


(Pokračovanie seriálu v ĽN č. 26).

Pavol Mišenko, ilustrácia: Andrea Spišaková


(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 24, 19. jún 2024).

Comentarios


bottom of page