Čo iní vyhadzujú, on zachraňuje. Mladík (22) otvára v Sulíne vlastné múzeum

Životy našich predkov chce priblížiť aj verejnosti.

Matthias Marek Pjatak (22) je rodák zo Starej Ľubovne. Vyučil sa za inštalatéra a dnes pracuje v kovovýrobe. Popri práci sa aktívne venuje svojej vášni - zbieraniu starých vecí, ktorá prerástla až do vlastného múzea. Jeho zbierka, ktorá dnes obsahuje stovky rôznych predmetov, začala vznikať už v detstve.

OD AUTÍČOK  

„Ku starým veciam som mal vzťah už odmala. Vždy ma udivovalo, ako boli kedysi ľudia zruční a vynaliezaví. Nemali stroje a predsa dokázali vyrobiť veľmi zaujímavé veci,“ hovorí dnes mladý muž. Zberateľská vášeň sa u neho začala celkom nevinne, a to modelmi starých áut, keď mal asi osem rokov. „Potom vždy, keď sme niečo rozoberali v Sulíne a malo to ísť do zberu, tak som to odkladal. Bolo mi ľúto tie veci vyhodiť, keď som si uvedomil, koľko námahy stálo ich vyrobiť,“ vysvetlil svoj vzťah k histórii.

Postupne sa jeho zbierka rozrástla o rôzne predmety - od poštových známok, cez staré kľučky, závesy, plechovky až po šijacie stroje. Tie ho fascinujú najmä svojou jednoduchosťou a funkčnosťou. „Na akom jednoduchom princípe pracujú a sú funkčné doteraz. Dnešné veci často nevydržia ani zlomok toho,“ dodáva. Vo svojej zbierke má približne 800 až 900 exemplárov. 

DREVENICA NESTAČILA

Väčšie zbieranie sa začalo v jeho osemnástich rokoch. Predmety najskôr ukladal v starej drevenici u starých rodičov v Sulíne. „Pred dvoma rokmi som si ich cez leto pekne poukladal, aby to bolo prehľadné. Zdalo sa mi, že mám dosť miesta, ale veľmi rýchlo pribudli ďalšie veci a priestoru už bolo málo,“ spomína. Zlom nastal, keď sa rozhodol osloviť obec. Aj keď pochádza zo Starej Ľubovne, jeho väzba na Sulín je silná. Odtiaľ pochádza jeho otec, tu chodil k starým rodičom. Pôvodne chcel len väčší skladovací priestor, no napokon vznikla myšlienka múzea. „Zavolal som pani starostke, či by sa nedala prenajať stará nevyužívaná sála v kultúrnom dome. Najskôr som to chcel iba na súkromné účely, ale ona navrhla, že by z toho mohlo byť aj múzeum. Tak som na to pristúpil.“

KAŽDÁ VEC MÁ SVOJ PRÍBEH

Približne polovicu zbierky si kúpil, zvyšok získal od rodiny, známych alebo ľudí, ktorí sa nechceli starých vecí len tak zbaviť. Niekedy ide aj o nečakané objavy. „Raz som bol na povale jedného domu. V tme som hľadal niečo zaujímavé a našiel som plechovú helmu. Zistil som, že je nemecká z obdobia druhej svetovej vojny. Majiteľ mi povedal, že si ju môžem nechať, lebo ani nevie, čo to je,“ opísal Matthias svoju príhodu. Za ozajstné poklady však nepovažuje historické artefakty z vojny, ale predmety s osobnou hodnotou. „Najvzácnejšie sú veci po prarodičoch - náradie, dokumenty, listy či šatky. Tie majú pre mňa najväčší význam.“

Hoci Staroľubovňan nemá formálne vzdelanie v histórii, vedomosti si dopĺňa vlastným spôsobom. „Rád si pozriem staré filmy, niečo si vyhľadám na internete, ale najradšej počúvam starších ľudí, keď rozprávajú, ako sa kedysi žilo.“ Práve tieto spomienky chce zachytiť aj vo svojom múzeu - nielen cez predmety, ale aj cez príbehy, ktoré sa s nimi spájajú.

NÁVRAT DO MINULOSTI AJ PRE VEREJNOSŤ 

Múzeum starožitností v Sulíne má byť nielen miestom vystavených predmetov, ale aj pripomienkou doby. Veci vtedy vznikali poctivo a vydržali celé desaťročia. „Každá starožitnosť má svoje čaro v jednoduchosti a vynaliezavosti našich predkov. Dokázali vyrobiť veci, ktoré fungujú aj po sedemdesiatich rokoch,“ dodal mladý nadšenec.

Ak sa projekt podarí čoskoro dotiahnuť do konca, Sulín tak získa zaujímavé miesto, ktoré priblíži históriu nielen miestnym, ale aj návštevníkom regiónu.

Natália Grechová, foto: archív M.M.Pjataka

(Pozn.: Materiál bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 10, 20. máj 2026).