Trpezlivá. Aj týmto slovom by sa dala charakterizovať osobnosť Lenky Kolcunovej. Talentovaná maturantka obsadila v uplynulom roku vynikajúce prvé miesto spomedzi 299 prác na 16. ročníku celoslovenskej literárnej súťaže Ministerstva obrany SR.
V súťaži na tému “Akú cenu má mier?“ podporilo jej prácu 841 čitateľov. Úspešná gymnazistka nám priblížila, aké je to prežívať v napätí do poslednej sekundy, ale i to, aký skvost jej do srdca vštepila stará mama.
NÁHODY NEEXISTUJÚ?
Lenka prezrádza, čo stálo za zrodom vydareného umiestnenia. „K súťaži som sa dostala úplne znenazdajky. Jednoducho mi vyskočil motivačný plagát ako reklama, keď som si prezerala stránky ministerstva školstva. Bolo to asi počas prvého týždňa, keď sme, ako stredné školy, dostali opäť stopku. Zapojila som sa bez váhania, aj keď k problematike témy som nemala nejako zvlášť blízko, no veľmi rada píšem.“ Azda trocha prvoplánovému námetu vojnového konfliktu a naopak túžobného mieru sa po vypočutí témy stredoškoláčka vyhla. Pozornosť upriamila na inú sféru. „Spočiatku som chcela skôr riešiť ľudskú psychiku a zamerať sa na to, že harmóniu musí človek nájsť najskôr sám v sebe, a i keď sa mi prvotný návrh vymkol z pod kontroly, povedala som si, že zobrazenie pravdivého vnútorného ľudského chaosu je tá správna cesta. V mojej práci bola popísaná súčasná situácia, no v prenesenom význame s ,vojenským slovníkom,´ a slovami ako lockdown, prípadne karanténa.“
VIRTUÁLNE ZÁPOLENIE
Podľa slov ministra obrany, Jaroslava Naďa, ktorý bol jednou z najdôležitejších osôb celého súťažného diania i následnej slávnostnej chvíle, prešli študenti hneď niekoľkými sitami, ktoré preverili ich pisateľské schopnosti. Priebeh približuje Lenka: „Spočiatku sme všetci začínali od nuly a bolo len na nás, akou rýchlosťou vybehneme zo štartu. Po asi troch dňoch, keď boli karty už ako-tak rozdané, to stačilo len dobojovať v záverečnej fáze. Poslednú časť tvorilo verejné internetové hlasovanie z pätice najúspešnejších prác, to znamená, že všetko sa odvíjalo od čitateľov a našej snahy.“ Živú sínusoidu vlastných pocitov v čase, keď nebolo ešte nič isté, autorka úvahy opisuje nasledovne: „Vtedy ma opúšťala nádej a asi trikrát som písala svojej pani profesorke, že to nemá zmysel, lebo mi ďalšie práce dýchajú na krk. Táto etapa prebiehala týždeň a poradie sa neustále menilo. Myslím si však, že veľkým plusom sa pre mňa stal aj fakt, že moja práca bola poslaná ako prvá z tých, ktoré postúpili, a teda sa na sociálnej sieti k prečítaniu v rámci príspevku zobrazovala hneď na začiatku. Najväčším bojom a zároveň odmenou mi však bolo to, že som sa vôbec dostala medzi prvú päťku.“
ZIMOMRIAVKY PRI OCEŇOVANÍ
Gratulácie a výherné odmeny zakotvili v čisto ženskej zostave. Atmosféra okamihu, keď tieň pandémie aspoň na krátky čas zmizol v úzadí a pomyselné svetlo reflektorov zažiarilo na zaslúžené chvály i jedinečné mladé mysle plné nápadov, bola skutočne nezabudnuteľná. „Ako natešené výherkyne sme 15.decembra stáli v dvojmetrových odstupoch na pôde Ministerstva obrany Slovenskej republiky v metropole Slovenska, aby sme nepopierali hodnoty mieru a nekazili to, čo spoločne budujeme už deväť mesiacov. V úvode sme boli, ako víťazky, zaskočené pozvaním do rohu miestnosti, kde sme na modrých semišových kreslách absolvovali svoj prvý seriózny rozhovor v živote. Všetko bolo v súvislosti so situáciou rýchle, no podať si ruku s ministrom, to bolo niečo, čo si asi navždy zapamätám! Vzhľadom na chaos vo svete si tiež cením, že sme mali tú možnosť zájsť si po ceny osobne a to, že nám venovali hodinku svojho času.“ Dodáva s pokorou nadaná pisateľka.
DO KOČA I DO VOZA
Okrem záľuby v pretavovaní pútavých myšlienok cez schránky slov na papier, má Lenka aj iný, pôsobivý koníček, ktorým ohuruje okolité zraky. „K vyšívaniu ma priviedla moja babka v Orlove zruba pred ôsmimi rokmi. Bolo to také to klasické vyšívanie krížikovým stehom, ktoré dnes mnoho mladých neobľubuje a ja som nebola výnimkou.
K technike, akej sa venujem teraz, teda na klasické látky podobne ako krivou ihlou, no ja vyšívam ihlami do stroja, som sa dostala sama.
Aj v tejto oblasti som šla ako chameleón – spočiatku som mala záľubu v opaskoch a folklórnych motívoch s bavlnkami, potom som vyšívala tenkými nitkami do stroja skôr anatomické motívy, kde šlo o detaily. Pomaly prišli rúška a rozmanité odevy.“ So svojím vlastnoručným rúškom zažiarila aj pri oceňovaní.
Alexandra Chamillová
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 1 (13. Január 2021)