• Redakcia ĽN

Vianočný príbeh z pera Pavla Mišenka. Chudobné, ale šťastné Vianoce

Updated: Dec 28, 2020

V tomto predvianočnom čase vám prinášame opäť príbeh, ktorý vás môže preniesť do roku 1639. Opäť je z pera Pavla Mišenka, tentoraz šiesty,výnimočne dotvorený originálnymi kresbami akademickej maliarky Andrei Spišakovej. Tak sa preneste do minulosti…



ŤAŽKÉ OBAVY MEŠŤANA

Tobiáš za odchádzajúcim hosťom zabuchol bránu a energiu rodiacu sa zo zlosti preniesol do prudkého pohybu stáčajúceho kľúč v zámku. Ten zarachotil tak neprirodzene, až sa majster musel ubezpečiť, či v ňom niečo nezlomil. Párkrát si ťažko vzdychol a krok za krokom, ako kráčal dufartom k dverám izby, vyprchával z neho adrenalín spôsobený neželaným hosťom. „Nemal si ho vyhodiť, veď ho poznáš,“privítala ho žena slovami, upratujúc zo stola nedopitý hrnček s pivom. „Mikuláša nie je dobré mať za nepriateľa, vie byť zákerný,“ dodala a s obavami pozrela na manžela. „Je úplne jedno, či je priateľ alebo nepriateľ. Aj tak vždy jedná iba vo svoj prospech,“ odpil z pohára a pokračoval, „ale musíš uznať, že do priazne sa ten had vie votrieť. Nemať tak pamäť, aj by som tým jeho lichôtkam, šikovne popreplietaným samochválou, uveril.“

Keď pani Katarína, tak sa totiž volala Tobiášova manželka, zavrela skrinku, kde ukladala kuchynský riad, sadla za stôl oproti manželovi a povedala: „Uveria mu iní a správcom špitála bude aj bez tvojho súhlasu. Ľudia radšej uveria jednoduchej ilúzii, než komplikovanej pravde. A že bude zlým správcom? Možno, ale veď ho poznáš. Neúspechy ututlá alebo hodí na iných, no a z akejkoľvek pozitívnej malichernosti urobí senzáciu hodnú chvály.“ Odpila si z mužovho pohára a poznajúc manželovu prchkosť tlmeným hlasom dodala, „no a ty nakoniec skončíš ako závistlivý neprajník.“

Po poslednej vete Tobiáš prudko vstal, akoby chcel oponovať. Dávno vedel, že vyrieknuté slovo už nie je možné zastaviť a ani anulovať jeho význam. Nebol už mladíkom, preto sa snažil bojovať so svojou výbušnosťou. Vedel, že keď prekoná prvý nával zlosti, prekrvený mozog začne zrazu posudzovať vzniknutý problém úplne inak. Teória jednoduchá, no v praxi priam nerealizovateľná. Navyše to mal v génoch. Pre dávnych predkov bol prudký nával adrenalínu výhodou, pomáhal im prežiť v nespočetných bitkách náhlou dávkou odvahy a obratnosti. Ale, čo s tým teraz, keď sa bojuje slovami... Majstrovi sa odrazu uľavilo, myseľ aj telo mal pod kontrolou. Pravda, v prítomnosti Kataríny nebolo až také ťažké ovládnuť zlosť. Jej úprimné oči pôsobili na jeho psychiku ako hojivý balzam. „Máš pravdu. V tom je ten had naozaj majstrom. Ale aj tak si myslím, že v rade nášho bratstva sedia muži so zdravým úsudkom a nie je ľahké ich oklamať lacnými trikmi. Veď sme všetci prisahali, že záujmy bratstva budeme uprednostňovať pred osobným prospechom kohokoľvek z nás!“


POMOC SLABŠÍM A ZRANITEĽNÝM

Bratstvo sv. Anny malo v Starej Ľubovni dlhú tradíciu. Založili ho tunajší mešťania po vzore iných, podstatne významnejších miest, uvedomujúc si silu spoločenstva. Ako jednotlivci boli príliš slabí a v turbulenciách neustále sa meniaceho sveta zraniteľní. Bratstvo ich zjednotilo, dalo im pravidlá, pomocou ktorých sa mohli postaviť aj oveľa silnejšiemu nepriateľovi. Spolu tak dokázali bojovať proti nespravodlivosti, ľudskej zlobe, morovým epidémiám a prírodným živlom. Ale aj bez extrémnych situácií pociťovali členovia bratstva ochrannú ruku, ktorú nad ich životmi držala dobre organizovaná komunita. V prípade, keď živiteľ rodiny nemohol vykonávať svoju živnosť z dôvodu choroby, úrazu alebo nebodaj úmrtia, bratstvo pomohlo jeho rodine. Na podporu a pomoc sa mohli členovia spoľahnúť, aj keď sa dostali do sporu s bohatším a silnejším protivníkom. Zo zbierok zriadilo bratstvo špitál, kde bolo možné ošetrovať ťažko chorých, o ktorých sa nemal doma kto postarať. Správcom špitála bol odnepamäti obuvnícky majster Eliáš Nekl, muž skromný a v meste vážený. Rada bratstva, na čele so starejším ho každoročne v tejto pozícii s radosťou potvrdila.

No tok času neušetril ani jeho. S pribúdaním sivých vlasov opúšťala majstra Eliáša sila, a keď striebro dokonale pokrylo aj husté mrožie fúzy, rozhodol sa na post správcu špitála nekandidovať. Vtedy sa príležitosti chytil ambiciózny obchodník v stredných rokoch Mikuláš Hatten. Navonok pôsobil úslužne. Pre každého, v kom videl autoritu alebo od neho očakával akúkoľvek pomoc, mal vždy pripravenú lichôtku či malú pozornosť. Ostatných si nevšímal a podľa možností sa vyhýbal otvoreným konfliktom, nevedno či zo strachu, alebo z vypočítavosti. Tí, ktorí ho lepšie poznali alebo sa dostali do pavučiny jeho intríg, by za neho nedali ani deravý groš a radšej sa mu vyhýbali. No ľudia ho vo všeobecnosti vnímali pozitívne. Uvoľnené miesto správcu špitála pôsobilo na neho ako magnet. Videl v ňom možnosť získania spoločenskej prestíže, ale aj výbornú pozíciu, z ktorej mohol účinne vo svoj prospech ovplyvňovať chod mesta. Len čo sa dozvedel o rozhodnutí Eliáša Nekla neuchádzať sa o miesto správcu, začal konať. Najprv zbieral informácie o členoch rady bratstva. Potom každého z nich osobne navštívil a lichôtkami sa snažil votrieť do ich priazne. Váhajúcim ponúkol odmenu, no a neoblomným zdôraznil, čo všetko by im neprospelo, keby sa to roznieslo medzi ľudí. „Každý bude nakoniec tancovať ako chcem, treba len vedieť zahrať na tú správnu strunu,“ mrmlal si popod nos, keď sa dozvedel niečo nové o ľuďoch nachádzajúcich sa v jeho hľadáčiku. Mýlil sa. Murársky majster Tobiáš ho po pokuse o nátlak bez okolkov vyhodil. Ale, žiaľ, mýlil sa aj Tobiáš.


NEISTOTA PRED OHŇOM

Na výročnej schôdzi Bratstva sv. Anny bol za nového správcu špitála predsa len zvolený Mikuláš. Z radných zdvihol proti nemu ruku iba murársky majster, ale aj tak nový správca nevyhral s prehľadom. Dva hlasy z piatich mu chýbali, pretože Jakub Nagel sa schôdze z „vážnych“ dôvodov nezúčastnil. „Jakub je rovný, ale trocha ustráchaný chlap, radšej neprišiel, než aby dal hlas tomuto hadovi,“ zhodnotil situáciu Tobiáš, keď po skončení schôdze sedel spolu s inými majstrami v krčme. Spočiatku bol z počínania svojich kolegov sklamaný, ba až rozčarovaný. „Neviem, či ich fakt očaril, kúpil alebo dobre pritlačil,“ komentoval priebeh hlasovania, keď sa ho na to pýtali ľudia.

Neskôr si už začal pripúšťať, že sa v Mikulášovi možno mýlil a ten predsa len nemusí byť až taký podliak, ako si o ňom myslel. Veď nakoniec on osobne s ním v minulosti nemal žiadnu negatívnu skúsenosť alebo lepšie povedané, nemal s ním vôbec nič. Svoj názor si vytvoril iba z toho, čo sa mu dostalo do uší. Už ho začali trápiť aj výčitky svedomia, keď tu zrazu zistil, že sa okolo neho začínajú diať podivné veci. Najprv mu prestali zdraviť, ba dokonca odpovedať na pozdrav poniektorí mešťania. Neskôr postupne strácal jednu dohodnutú zákazku za druhou. Pri prvých odrieknutých stavbách si to vysvetľoval nedostatkom peňazí, veď doba nebola ľahká. Ale po tom, čo richtár spolu s mestskou radou zmietli zo stola jeho návrh, ktorý mal zabrániť požiarom, bolo jasné - odkiaľ fúka vietor.

Budovanie kuchýň s veľkým komínom nebol jeho nápad. Videl to na svojich cestách za prácou a pochopil, že tento spôsob konzervácie a uskladňovania mäsa je podstatne bezpečnejší, než vypúšťanie dymu z pece priamo do podkrovia. Stačila lepšia iskra a škody boli nedozerné. „Pravda, v Ľubovni už dlhší čas nehorelo, ale toto sa mi zdá byť ako rozumné riešenie,“ vyjadril sa ešte pred nedávnom richtár, keď ho Tobiáš navštívil.

Samozrejme, že takéto nákladné riešenie nemohla mestská rada nariadiť všetkým stavebníkom v meste. Tobiáš preto prišiel s návrhom, aby bol tento architektonický prvok rešpektovaný iba pri kamenných stavbách, kde sa počíta s podlažím. „Ten, kto má peniaze na stavbu veľkej kamenice, nájde pár zlatiek aj na stavbu komína,“ dal mu richtár znova za pravdu a nové nariadenie čakalo už iba na schválenie mestskou radou. Nestalo sa tak. Mestom sa začali šíriť chýry o Tobiášovi a jeho pláne ako zbohatnúť na úkor tých, čo sa za ťažko zarobené peniaze chystajú stavať nové kamenné domy na rinku. Navyše sa konšpirácie nevyhli ani širšej rodine majstra murára. Brat jeho manželky bol mäsiar, ktorý si novým nariadením tiež výrazne pomôže. Mäso uskladnené v komíne sa predsa isto rýchlejšie znehodnotí a on bude mať možnosť vo väčšom predávať svoje výrobky. Takéto a ešte plno iných nezmyslov sa dostalo do uší nešťastného Tobiáša. Aj keď mu bolo jasné, kto proti nemu štve susedov a šíri tieto falošné informácie, nevedel na ne účinne reagovať. Spočiatku sa aj bránil. No čím zanietenejšie vyvracal klebety, tým viac im ľudia začínali veriť. Proti zákernému nepriateľovi prakticky neexistuje žiadna obrana. Keby bez hmatateľných dôkazov ukázal na Mikuláša prstom, bol by vysmiaty a možno by stratil podporu aj tých, ktorí tu ešte za ním stáli. Preto po čase rezignoval.


ZLÁ SPRÁVA Z DOMOVA

Práce doma ubúdalo a úspory už prestávali stačiť na udržiavanie domácnosti. Bol nútený znova osedlať koňa, do vakov zbaliť náradie a znova sa vybrať do sveta. Už stým síce nerátal, ale popravde ani inú možnosť nemal. Tam vo veľkých mestách, kde sa stavajú nové veľké domy, paláce či katedrály sa šikovný murársky majster vždy uplatní. Aj pláca je lepšia než doma, kde každý groš mení majiteľa veľmi nerád. „Koncom leta sa vrátim,“ zakričal ešte cez plece, keď päty pevne vtlačil koňovi do slabín. Zamieril na sever, smerom na Krakov, kde poznal ľudí, ktorí ho isto radi vezmú do stavebnej partie. Mal šťastie, pretože sídelné mesto poľských kráľov investovalo nemálo peňazí do spevňovania hradieb. V Európe zúrila vojna s menšími či väčšími prestávkami už od roku 1618 a aj keď sa Poľsku doteraz vyhýbala, predsa len bolo múdre sa na ňu pripraviť. Práce bolo až- až, a keďže prialo aj počasie, zdržal sa Tobiáš v Krakove takmer do polovice novembra.

Možno by zostal aj dlhšie, keby sa pár dní po sv. Martinovi nedozvedel od kupcov strašnú správu. „Ľubovňa, mesto na Spiši, ľahlo popolom!“ V momente bol zbalený a len čo vybavil formality v murárskom cechu, už aj uháňal na juh. V hlave mu rezonovali slová jedného z kupcov: „Nevidel som to na vlastné oči. O požiari sme sa dozvedeli v Nowom Saczi, ale z rozprávania očitých svedkov som mal na chrbte husiu kožu. Vraj zhorelo celé mesto, po ktorom zostali iba obhorené ruiny kamenných múrov. Nechcem ťa strašiť, majster, ale v plameňoch našlo smrť mnoho mužov, žien a, žiaľ, aj detí!“

Tobiáš bezhlavo držal koňa v šialenom trysku a pritom z plného hrdla kričal, čím sa snažil odbúrať sústredený tlak vo svojej hrudi. Až po hodnej chvíli si uvedomil, že keď uštve koňa, nič tým nevyrieši a domov sa aj tak rýchlejšie nedostane. Preto pritiahol uzdu a dal sa do ľahkého klusu. Počas celého pobytu v Krakove sa tešil na cestu domov.

Plánoval, v ktorom hostinci sa zastaví na noc, kde a čo kúpi deťom a manželke... Už neraz zažil ten blažený pocit, keď sa s plným mešcom vracal domov. Teraz to bolo úplne iné. „Mám ešte vôbec nejaký domov?! Žije niekto z mojej rodiny?!“opakoval si, pričom tlak v hrudi, a teraz už aj v hlave, zmierňoval plačom. Pocity beznádeje, až depresie sa striedali s iskierkou nádeje. „Čo keď kupci nevraveli pravdu alebo sa k nim dostali skreslené informácie? Veď ľudia radi zveličujú... Možno tam zhorelo iba málo alebo bol požiar v inom meste, zaiste to niekto poplietol,“ utešoval sa, aby mohol v noci aspoň na chvíľku zaspať. Po troch dňoch cesty prekročil vrchol kopca Vabec a to, čo sa pred ním objavilo, prinútilo ho kľaknúť a hodnú chvíľu bez pohnutia so zatajeným dychom pozorovať. „Armagedon, Armagedon...,“ monotónne si opakoval, pričom pohľadom blúdil po zhorenisku, ktoré zostalo z jeho rodného mesta. Konečne sa spamätal, vyskočil na koňa a zanedlho už prechádzal spustošeným námestím okolo ruín kostola smerom na Nižnú ulicu, kde býval.


ZÁCHRANA ŽIVOTA NADOVŠETKO

Nebolo až tak neskoro, ale sivé mraky prichádzajúce od severu zatienili krajinu do šera. Všade bolo prázdno, bez živej duše. Domy vyzerali zväčša opustené, iba kde-tu blikotalo svetielko v malom pivničnom okne. „Kedysi najbohatší sú dnes chudáci - ale aspoň žijú,“ pomyslel si Tobiáš a popchol koňa do cvalu. Zastal až pred svojím domom alebo, lepšie povedané, pred rozpadajúcimi sa múrmi niekdajšieho obydlia.

Z neba začali padať snehové vločky. Najprv iba tak, že si ich ani nevšimol, ale neskôr mu už začali vrážať do očí. Prehľadal celý pozemok, no nikoho nenašiel. Nezabralo to veľa času, lebo okrem pár múrov nič nezostalo. Všetko čo bolo z dreva, ľahlo popolom. Poniektoré parcely, kde ľudia predtým bývali ešte v zrube, zostali úplne prázdne. V diaľke, smerom k hradu, zazrel svetlá. „Tam niekde by mali byť stodoly,“ uvedomil si a znova sa vyšvihol do sedla. Teraz už vedel, že sa nemýlil. Takto ich vlastne ešte nevidel, pretože predtým tu všade stáli domy. „Tie nezhoreli, lebo sú za riekou,“ zamrmlal si, keď sa blížil k brodu. Na druhej strane horeli ohne, okolo nich sa hemžili ľudia. Poniektorí sa snažili v provizórnych podmienkach pripraviť niečo pod zub, iní sa iba zohrievali alebo prikladali do pahreby. „Katarína, Katarína!“ zvolal, keď pri jednej z vatier zbadal postavu podobnú svojej žene. Bola to ona a prežili aj deti. Tobiáš plakal šťastím, keď ich jedného po druhom objímal.

Na druhý deň, po tom, čo prenocoval spolu s ostatnými v jednej zo spoločných stodôl bratstva sv. Anny, sa aj on zapojil do práce. Prichádzajúca zima nedovoľovala rekonštruovať zničené obydlia, preto sa tí, ktorí nemali kam ísť, rozhodli prerobiť stodoly na núdzové bývanie. Ohne bolo potrebné premiestniť dovnútra, aby tam bolo teplo. Steny zatepliť a hlavne vytvoriť priestor, v ktorom budú môcť prežiť do jari, kedy sa pustia do obnovy svojich domov.

Aj v týchto podmienkach sa každý tešil na Vianoce. Tie prišli presne také ako pred 1639 rokmi, keď sa dvom pútnikom v chatrnej maštali narodilo dieťa. Mária a Jozef nevlastnili nič, ale aj tak pociťovali nesmierne šťastie, pretože sa im narodil syn, vďaka ktorému vytvorili to najkrajšie spoločenstvo na zemi – rodinu. Napriek tomu, že obyvatelia stodôl stratili majetok, srdcia mali naplnené radosťou, pretože Boh ušetril životy im a ich blízkym. K štedrej večeri zasadli spoločne a každý prispel tým najlepším, čo sa mu podarilo zachrániť. O miesto pri sviatočnom stole sa ľudia delili so zvieratami, ktoré tu v krutej zime tiež našli príbytok. Nešťastie spojilo ľudí a oni si viac než kedykoľvek predtým uvedomovali spolupatričnosť a závislosť každého jednotlivca na komunite. Polnočná omša sa konala v ruinách kostola, ktorého klenbou sa stala obloha plná žiarivých hviezd. „Boli to najšťastnejšie Vianoce v mojom živote,“ ukončil rozprávanie Tobiáš, keď už ako starec rozprával tento príbeh zvedavo načúvajúcim vnúčatám a pravnúčatám.

A čo sa stalo s Mikulášom? Prežil. No keď si uvedomil, aká namáhavá práca ho tu čaká, predal všetko, čo v Ľubovni mal a odsťahoval sa do iného mesta, kde sa isto nestratil.


Historická poznámka k príbehu

Bratstvo sv. Anny existovalo v Starej Ľubovni minimálne v 17. a 18. storočí. Okrem písomných prameňov nám jeho existenciu pripomínajú aj hmatateľné pamiatky. Najvzácnejšou je pečať bratstva z roku 1749. Súčasne ide o najstaršie zachované pečatidlo v meste. V kostole sv. Mikuláša sa nachádza oltár sv. Anny a spomínané bratstvo nám pripomína aj kaplnka stojaca na začiatku mesta smerom od Hniezdneho.

V roku 1639 bol v meste veľký požiar, ktorý zničil takmer všetky stavby. Meštianka Alžbeta Wilczopolská vo svojom testamente z roku 1672, čiže ešte po 33 rokoch, spomína, že pri požiari v roku 1639 jej zhoreli všetky budovy úplne dotla, ostal po nich iba holý pozemok. Domy v ruinách či nezastavané pozemky sa v písomnostiach spomínajú ešte veľa rokov po požiari.


Pavol Mišenko, foto: Andrea Spišaková, ilustrácia


Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 47-48 (15. decembra 2020)

Prihláste sa na odber našich

e-mailových správ

  • White Facebook Icon

Ochrana osobných údajov | © 2020 Ľubovnianska mediálna spoločnosť, s.r.o. | S podporou bajan.sk