Pri súpise daňovníkov v roku 1720 je vidieť určitý pohyb. Niektoré mená a priezviská oproti záznamu z roku 1715 sú trochu inak zapísané alebo už celkom chýbajú. V niektorých prípadoch pribudli noví gazdovia. Špecifikom týchto zápisov je, že je v nich takmer v každej obci zachytený menší počet daňovníkov ako v roku 1715. V obciach spišskej časti okresu boli v zápisoch z roku 1720 uvedení aj chýbajúci roľníci utečenci - zbehovia, ktorí ušli z obce, spravidla na iné panstvo alebo možno aj na Dolnú zem. V spišskej časti sú daňovníci diferencovaní podľa stavu s poznámkou sedliak, želiar alebo výnimočne šoltýs. Spravidla v zozname ako prvý je uvedený iudex- richtár.
AJ VÝHODY ČI NEVÝHODY ÚZEMIA
V šarišskej časti daňovníci - roľníci nie sú rozdeľovaní - sú rovnakého stavu, líšia sa iba výmerou obhospodarovanej pôdy. Aj tu je zapísaný ako prvý v zozname richtár. V týchto zoznamoch vo väčších spádových obciach sú zachytení aj remeselníci bez pôdy alebo malou výmerou obhospodarovanej pôdy, s uvedenou poznámkou, napr. kováč, tkáč, garbiar, hrnčiar, čižmár alebo švec.
Na konci súpisu každej obce je stručné zhrnutie výhod a nevýhod (benefície a malefície) daného územia. Vzhľadom na horský charakter našich chotárov a náročné pôdno-klimatické podmienky charakteristiky územia sú v obciach veľmi podobné. Hovorí sa tu o dvoj alebo trojpoľnom spôsobe hospodárenia, že územie je neúrodné, lúky sú umiestnené v kopcoch, z ktorých sa nakosí málo sena. Pastviny sú dobré, vody na pitie a pre dobytok je dostatok.
Dreva z lesov na kúrenie môže obyvateľstvo užívať v dostatočnom množstve, avšak na výstavbu domov musí mať súhlas od zemepána.
MENÁ MÔŽU BYŤ AJ SKOMOLENÉ
Zápis mien a priezvisk v rokoch 1715 - 1720 zodpovedal aktuálnej dobe. Bol zaznamenávaný v latinskom jazyku. Niektoré priezviská z dnešného pohľadu možno znejú nesprávne alebo skomolene. V tom čase však nikto z bežného ľudu nevedel čítať a písať. A ak súpis spracovával zapisovateľ, ktorý pochádzal z iného regiónu a neovládal miestny jazyk alebo dialekt, tak správne zachytenie slovenského alebo slovanského priezviska v latinčine bolo pre takéhoto úradného agenta veľmi náročné alebo priam nemožné. Od týchto tvarov sa však postupne odvíjali znenia dnešných priezvisk. Napríklad v obci Šambron medzi zápismi z rokov 1715 a 1720 boli takéto rozdiely v súpisoch:
Rok 1715
Joannes Vanyo, Joannes Dohany, Henricus Vrabel, Nicolaus Knepak, Simon Gurasko, Václav Veganyok, Thomas Vigalik, Ladislav Bohuszky, Georgius Soltis, Ladislav Simka, Ladislav Mihala, Georgius Popovecz, Michal Mihalko, Paulus Samchak, Simon Mihalov, Michal Klimuzdal, Michael Schendik, Demetrius Polyak, Simon Storkel, Ladislav Szokolik, Nicolaus Kresmer, Michal Hardorik, Václav Zatik
Rok 1720
Joannes Fél, Andreas Kopcsák, Michael Hardon, Michael Bjalko, Andreas Mlotko, Micchael Mlinarov, Henricus Mitro, vdova Skantiska , Michael Klimungyák, Joannes Machala, Joannes Rigala, Paulus Zancsak, Ladislaus Michalko, Ladislaus Bobusko, Georgius Dulya, Franciscus Girgalyk, Nicolaus Vasko, Sebestianus Storkel.
VEĽMI HODNOTNÝ DOKUMENT
Osobitnou kategóriou je Tereziánsky urbár z roku 1767, v našich končinách zostavovaný v rokoch 1772 a 1773 v predbernolákovskej slovenčine alebo nemeckom jazyku (Chmeľnica, Lomnička) s ručne vpísanými poznámkami v miestnom jazyku (vernacula lingua - rodná, materinská reč), ktorým bol určený jednotlivým poddaným a obciam rozsah robôt a dávok v prospech zemepánov. Z genealogického hľadiska je veľmi hodnotným dokumentom obsahujúcim zoznam mien - gazdov na roľníckych usadlostiach v jednotlivých obciach. Taktiež sa tu dalo zistiť (okrem obcí bývalého Spišského zálohu patriacich priamo pod kráľovskú korunu) na panstve ktorého šľachtica, resp. zemepána títo hospodári so svojimi rodinami robotujú a odvádzajú mu predpísané naturálne a finančné dávky.
SÚPIS OBYVATEĽOV V ROKU 1828
Ďalšie historicky najvýznamnejšie súpisy obyvateľstva v Uhorsku sa konali v rokoch 1828 a 1869. V oboch súpisoch už išlo o sčítanie nielen obyvateľov, ale aj domov a chovaných zvierat. Predmetom súpisu už boli aj obyvatelia miest a obcí z bývalého Spišského zálohu a prvýkrát je tu spracovaný aj zoznam obyvateľov miest Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne.
V celokrajinskom súpise v roku 1828, ide len o súpis daňovníkov, teda uvedené sú len hlavy rodín a osoby oboch pohlaví, sobášené i nesobášené vo veku od 18 do 60 rokov vrátane, ale s delením podľa spoločenského postavenia - nobilita, mešťania, sedliaci, želiari, podželiari, sluhovia, slúžky, obchodníci, úradníci. Preto počet obyvateľov podľa tohto súpisu je podstatne nižší, než počty obyvateľov obcí a miest zistených v tomto období v iných sčítaniach.
ZÁZNAMY AJ O STAREJ ĽUBOVNI
Zistený bol tento počet domov: Stará Ľubovňa 276, Podolínec 289 a Hniezdne 240. V zapísaných domoch žilo v Starej Ľubovni 724 dane povinných obyvateľov, v Podolínci 551 a v Hniezdnom 520. Z týchto počtov bolo v kolónke honoratiores - nobilita (šľachta) zapísaných v Starej Ľubovni 10, v Hniezdnom 12 a v Podolínci 23 občanov mesta. Podľa spracovaného súpisu patrili do tejto kategórie richtár a senátori, t.z. členovia mestskej rady. V Podolínci vyšší počet zapísaných je ovplyvnený najmä tým, že do tejto skupiny boli zapísaní aj vážení starší občania nad 60 rokov, napríklad z profesie lekár, lekárnik, projektant a aj v meste bývajúci štátni úradníci, resp. inšpektori. V Starej Ľubovni žili, aj napríklad predstavitelia z rodu Prokopovičovcov. Títo do zoznamov boli zapísaní s poznámkou pred menom D ako dominus - pán, ale v rubrike honoratiores - (nobilita alebo šľachta) už neboli vykázaní.
Pravdepodobne preto, že pochádzali z vyššieho urodzenejšieho stavu ako niektorí mestskí radní páni zvolení z radov mešťanov. V ani jednom meste neboli žiadni bohatší roľníci sedliaci - coloni. V týchto mestách poľnohospodárske práce vykonávala chudobnejšia vrstva roľníkov želiari - inquilini, ktorá vlastnila iba dom. Pracovala na pôde mesta alebo bohatších mešťanov. V Starej Ľubovni na poľnohospodárskej pôde robilo 127, v Podolínci 69 a v Hniezdnom 29 želiarov. Ešte chudobnejších roľníkov robotujúcich na poliach - podželiarov (subinquilini) bolo v Starej Ľubovni 87, v Podolínci 23 a v Hniezdnom 19.
MESTEČKO PLAVEČ?
Hlavnú silu v týchto mestách predstavovali slobodní mešťania - cives, ktorých v čase sčítania v roku 1828 v Starej Ľubovni žilo 76, z toho 26 remeselníkov, v Podolínci 130, z toho 26 remeselníkov a v Hniezdnom 128 mešťanov - z toho 9 remeselníkov. Súčasťou vtedajších domácností boli aj sluhovia a slúžky. Sluhov bolo v Starej Ľubovni 16, v Podolínci tiež 16 a 15 sluhov pracovalo v Hniezdnom. Ženské práce pomáhalo v domácnostiach zvládať 33 slúžok v Starej Ľubovni, 25 v Podolínci a 19 v Hniezdnom.
Pre našu verejnosť je iste prekvapením, že dnešná obec Plaveč v súpisoch v roku 1715 a aj 1828 je označovaná ako Oppido Palocsa, čiže Mestečko Plaveč, kým susedná Plavnica bola označená ako Possessio alebo v skratke Possio Plavnicza, čiže Obec Plavnica. V Plavči však nebola zapísaná ani jedna osoba v kategórii „honoratiores“ a ani ako mešťan alebo slobodný občan - cives, tak ako v iných vidieckych mestách alebo mestečkách. Označenie oppidum bolo pri obci Plaveč uvedené asi preto, aby sa odlíšila od iných obcí, nakoľko to bola obec, v ktorej sa nachádzala funkčná pevnosť - Plavečský hrad.
Vo väčšine obcí bývalého Spišského zálohu však v kategórii honoratiores boli však uvedené hlavy rodín potomkov šoltýsov, a to v Jakubanoch 13, v Jarabine tiež 13, v Kamienke 3, v Litmanovej 21, v Nižných Ružbachoch 2 a vo Veľkom Sulíne 12. V Chmeľnici nebol v tejto kategórii uvedený žiaden šoltýs.
KOLAČKOVSKÝ ŠĽACHTIC
Ďalšou zaujímavosťou je, že kým v mestách boli ako vlastníci domov vykazovaní aj predstavitelia miestnej šľachty, v dedinách to tak nebolo. Napríklad v Kolačkove v súpise neboli vôbec uvedení predstavitelia tu žijúcej drobnej šľachty z rodov Korotnoky, Szekely, Szentiványi a ani miestneho zemianstva rodov Mráz a Reľovský. Pritom v Starej Ľubovni bol v súpise z roku 1828 zaznamenaný ako vlastník domu č. 282 Reľovský Ignatius s poznámkou nobilis Kolackoviensis vo význame - kolačkovský šľachtic. Ďalej sa zisťoval okrem mien daňovníkov a počtu domov aj rozsah polí, lúk a viníc, na ktorých obyvatelia hospodárili a aj počet ťažného a úžitkového dobytka, koní a menších domácich zvierat, a to oviec a ošípaných.
ZVLÁŠTNOSTI PRI SÚPISE ZVIERAT
Pri zisťovaní stavov ťažného a úžitkového dobytka došlo pravdepodobne k zatajovaniu počtov, asi z obáv prípadných vojenských kontribúcií. Kým v Kamienke bolo zistených 633 kusov hovädzieho dobytka, v Jakubanoch bolo priznaných iba 204 ks, v Novej Ľubovni 140 ks, v Plavnici 145 ks a v Hniezdnom 170 kusov. Z týchto počtov v každej obci približne jednu tretinu predstavoval ťažný dobytok - voly. Podobne to bolo aj u malých domácich zvierat - oviec. V Hniezdnom bolo zapísaných 21 ks, v Novej Ľubovni 53 ks, v Jakubanoch 61 ks, v Jarabine 9 ks, Starej Ľubovni 20 ks. V Kamienke to však bolo 228 ks oviec. Podľa nášho názoru pri počte 289 domov bol aj v Kamienke podhodnotený stav oviec. Zisťované boli aj stavy ošípaných. Aj pri tejto kategórii bol podobný trend - Jakubany 37 ks, Kamienka 9 ks, Nová Ľubovňa 14 ks, Plavnica 25 ks, Jarabina 9 ks. V mestách však to bolo výrazne viac. V Starej Ľubovni sa chovalo 72 ks ošípaných, v Podolínci 48 ks a v Hniezdnom 71 ks.
Ťažné práce, dopravu a prepravu tovaru popri volských záprahoch pomáhali zvládať aj kone, ktorých sa chovalo v Starej Ľubovni 50, v Podolínci 63 a v Hniezdnom 48. Boli však aj obce, najmä menšie a odľahlejšie, kde poľnohospodárske práce roľníci zvládali bez koní - v obci sa nechoval ani jeden kôň.
Súpisy v roku 1828 sú vykonané podľa obcí, pričom za samotným súpisom nasledujú stránky s uvedením richtára a prísažných, resp. členov mestskej rady, ktorí poskytovali niektoré údaje, ich sumár, poznámky o situácii v obci, charaktere a výnosnosti obhospodarovanej pôdy, vodné pomery s názvami miestnych riek a potokov a línie ciest s uvedením názvov miest kam vedú. Na záver súpisu sú pripojené podpisy a odtlačky pečatných prsteňov conskriptorov (osôb, ktoré vykonali súpis). Samotný súpis je na predtlačenom tlačive v latinskom jazyku.
SČÍTANIE OBYVATEĽSTVA V ROKU 1869
Za prvé novodobé sčítanie obyvateľstva sa považuje sčítanie obyvateľstva v roku 1869. Zapisovalo sa do sčítacích hárkov, ktoré boli vypisované pre každý dom zvlášť. Jednotlivé údaje o majetku, hospodárstve a stave chovaných zvierat sú veľmi podobné tým, s ktorými sa stretáme pri súpise daňovníkov v roku 1828. Výrazným rozdielom je uvedenie všetkých obyvateľov domácností menom a priezviskom, vrátane slúžok a paholkov (ale aj tovarišov, alebo učňov pri remeselníckych domácnostiach), s uvedením roku ich narodenia, povolania, ba dokonca s uvedením gramotnosti (či vedeli čítať a písať). Zapísať sa mali aj osoby patriace k rodine, ktoré neboli samostatné a boli mimo domova (vrátane vojenskej služby).
Jazykom sčítacích hárkov je maďarčina (vrátane zápisov). Sčítacie hárky boli vytlačené v dvojjazyčných verziách. V našich končinách to boli verzie maďarsko-slovenská, maďarsko-nemecká a dokonca aj maďarsko-ruská, resp. rusínska, písaná azbukou vo vtedajšom cirkevnoslovanskom liturgickom jazyku. Na titulnej strane sčítacieho hárku sa nachádza okrem čísla domu aj jeho popis (kuchyňa, izby, komora, pivnica, atď.) s uvedením toho, či niektorá z miestností slúži na obchodné účely.
KTO VYPISOVAL SČÍTACIE HÁRKY?
Hoci v obciach okresu Stará Ľubovňa boli dané do obehu sčítacie hárky vo vyššie uvedených jazykových verziách, cítiť tu už vplyv maďarizácie, ktorá nastala po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Zistené údaje boli vyplňované v maďarskom jazyku v celej šarišskej časti. Dokonca aj v obciach, kde boli k dispozícii hárky v maďarsko-rusínskej verzii. V spišských obciach okresu boli vyplňované tiež v maďarskom jazyku. V Chmeľnici a v Lomničke boli vypisované v nemeckom jazyku a možno predpokladať, že v tomto jazyku boli vyplňované aj v Hniezdnom a v Podolínci. Výnimkou boli iba obce Nižné Ružbachy, Nová Ľubovňa, Kolačkov, Hraničné a Kremná, kde sčítací komisári tlačivá vyplnili v slovenčine alebo miestnom dialekte.
Sčítacími komisármi boli väčšinou miestni kňazi a učitelia. Tu asi záležalo na tom, ako sčítací komisár podľahol novému módnemu maďarizačnému trendu alebo ako bol zapisovateľ „pro maďarsky“ uvedomelý. Hodné je preto spomenúť mená týchto proslovensky orientovaných zapisovateľov, v Nižných Ružbachoch sčítacie hárky vypisoval rímskokatolícky kaplán Andrej Kurucz, keď miestnym farárom bol vtedy Eduard Korponay (kňaz v N. Ružbachoch v r. 1838 - 1891, Bernolákovec, básnik, spisovateľ, ľudovýchovný pracovník, zakladateľ spolku Braterstvo kresťanskej striezlivosti v N. Ružbachoch). V Novej Ľubovni štatistické údaje zapisoval taktiež kňaz Rudolf Schwarz pôvodom zo Sloviniek a miestny učiteľ Ján Adamovič, učiteľ Mathias Chlebik, rodák zo Spišských Vlách spracovával súpis v Kolačkove. V Hraničnom a v Kremnej sčítacím komisárom, resp. „popisovacím agentom“ bol gréckokatolícky kňaz Michal Andrejkovič.
Smolou pre bádateľov vzhľadom na smutný osud ľubovnianskeho archívu je to, že sčítacie hárky zo sčítania v Starej Ľubovni z roku 1869, ktoré neboli uložené v štátnom archíve v Levoči, nie sú zachované.
V ďalšej časti sa dozviete, aké mená boli zaznamenané v súpisoch v r. 1828. Napríklad v Starej Ľubovni, Podolínci či v Hniezdnom.
Štefan Rybovič st.
foto: www.familysearch.org
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 12 (30. marec 2021)