Akademický sochár, rodák z Vyšných Ružbách získal cenu Prešovského samosprávneho kraja za osobitný vklad v záchrane a uchovávaní kultúrneho dedičstva Prešovského kraja a jeho prezentácii v oblasti výtvarného umenia za rok 2020. Vo svojej tvorbe preukazuje umeleckú zručnosť a univerzalitu. Popri autonómnej autorskej tvorbe venuje veľa času aj reštaurátorskej činnosti.
S obdivom sledoval prácu sochárov
Už ako školák sa Štefan zdržiaval počas letných mesiacov v priestore travertínového kameňolomu vo Vyšných Ružbachoch, kde sa konali tvorivé stretnutia tvorcov z celého sveta. S obdivom sledoval prácu sochárov, ktorí menili mŕtvu hmotu travertínu na výtvarné diela.
Práve to bol jeden z dôvodov, prečo sa umelec rozhodol natrvalo usadiť vo svojom rodisku aj napriek iným inšpiratívnym výzvam. „Existencia sochárskeho sympózia s medzinárodnou účasťou, ktoré sa konalo od roku 1964 a ktorého organizovaniu som sa venoval potom aj osobne od roku 1980, sa stala trvalou súčasťou môjho života,“ priblížil umelec zrod svojej umeleckej dráhy. Galériu plastík, ktoré vznikli počas letných tvorivých stretnutí v rokoch 1964-1990, tvorí 104 sochárskych, prevažne abstraktných diel.
Sochárom na „plný úväzok“
Po prvom ročníku Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave, ktorú Štefan Kovaľ absolvoval, nebolo prázdnin či voľných víkendov, aby niekomu nepomáhal pri realizácii diel. Podieľal sa na sekaní sôch do kameňa v dielňach majstrov (Mária Bartuszová, František Patočka, Tibor Bátrfay). Spolu so svojimi študentskými kolegami pomáhal aj pri modelovaní návrhov v hline a ich odlievaní do sadry, pričom Štefan pochopil, že iná cesta pre neho neexistuje. Svoju umeleckú dráhu si teda dláždil po malých krôčikoch už od študentských čias a po absolvovaní Akadémie Sztuk Pieknych (Akadémia krásnych umení) vo Varšave, odbor sochárstvo a reštaurovanie kamennej plastiky a architektonických článkov sa domov vracia zrelší o bohaté sochárske zážitky a rozhoduje sa formulovať posolstvo tejto skúsenosti.
Studnica všestrannej tvorby
Záber umelcovej tvorivej činnosti v oblasti sochárskej tvorby je veľmi široký. „Postavil som si pec na odlievanie bronzu, čo mi umožnilo venovať sa drobnej plastike, veľmi veľa som sa venoval heraldickej a portrétnej tvorbe, no najviac dominujú diela v oblasti monumentálnej tvorby pre architektúru. Programovo som sa začal venovať aj reštaurovaniu a záchrane kamenosochárskych sakrálnych diel na Spiši,“ rozoberá šírku záberu svojej práce. Jeho plastiky majú rozmanité varianty a rozmery od drobných komorných po monumentálne skvosty.
Zreštauroval mnohé sochárske diela verejných priestranstiev a pre budúce generácie zachránil unikátne Immakulaty (Mariánske stĺpy) v mestách východného Slovenska ako Vrbov, Levoča, Spišská Nová Ves, Poprad – Spišská Sobota či Ľubica, stĺpy so sochou sv. Jána Nepomuckého na Mariánskej hore v Levoči, v Spišskej Kapitule, ako aj súsošie Najsvätejšej Trojice v Hniezdnom.
Sochár s obrovskou úctou opisuje svoje diela, na ktorých veľmi svedomito pracoval a na ktoré môže byť právom hrdý, hoci jeho skromnosť sála zo všetkých strán „Nerobím si ilúzie, že každému sa všetko, čo sa mi podarilo vytvoriť, páči. Pre mňa je to však obrovská česť, keď môžem pracovať s pamiatkou, ktorá je x-násobne staršia, ako je priemerný život človeka. Je to veľká pocta a neuveriteľná vec v živote, že sa moja životná dráha vôbec pretne so sakrálnym dielom, ktoré ma okolo 300 rokov. Pri tomto uvedomení si, sa nedá inak pristupovať k práci ako s veľkou úctou, bázňou či úžasom,“ dodal.
Druhý dych pre diela zapadnuté prachom
Každý reštaurátor musí zakaždým dobre zvážiť, aké postupy a materiály pri práci použije, aby nespôsobil poškodenia alebo nezvratné zmeny na reštaurovanom objekte. Základným cieľom je záchrana hmotnej podstaty a vhodné reštaurátorské scelenie. „Odsolenie hmoty kameňa, spevnenie chemickými preparátmi, ošetrenie technickými prostriedkami, ktoré slúžia na odpudzovanie vody, ďalej je to domodelácia drsnou klímou zdeštruovaného tvaroslovia či zakonzervovanie originálu,“ to všetko sú dôležité reštaurátorské postupy, ktoré pri svojej práci používa. Reštaurátor spolupracuje s tímom odborníkov.
Ako prvý prelomil dovtedy zaužívaný spôsob reštaurovania. „Pri reštaurovaní Immaculaty v Ľubici sme spolu s kolektívom odborníkov po vyhodnotení petrografických a chemických rozborov odobratých vzoriek kameňa dospeli k záveru, že pamiatka je v havarijnom stave a nemožno ju už ďalej vystavovať nepriaznivým vonkajším vplyvom počasia. Po komisionálnom schválení Návrhu na reštaurovanie v Bratislave sme po domodelácii originálu pristúpili k vysekaniu presnej kópie pamiatky z králického pieskovca, ktorá bola osadená na pôvodnom mieste. Na znak úcty k tomuto sakrálnemu dielu, ktoré je na Spiši najvyššie (12,5 m), a s bohatou sochárskou výzdobou najvýpravnejšie, sme vybudovali lapidárium v zadnej časti Rímskokatolíckeho kostola v Ľubici, kde bol originál Mariánskeho stĺpa nainštalovaný, čím zostal zachovaný pre ďalšie generácie. Nový postup, ktorý spočíval v osadení originálu v priestoroch, kde by už nepodliehal ničivým vplyvom počasia a nahradenie originálu presnou kópiou sme uplatnili už pri všetkých ostatných pamiatkach.“
Sochárova srdcovka
Svoju inšpiráciu výtvarník nachádza pre neho v priam fascinujúcej prírode. Tajomstvám prírody dáva podobu sochárskych skvostov a, takpovediac, najviac doma sa cíti pri tvorení drobnej plastiky, ale i pri rozmerovo väčších dielach pre architektúru nesúce prevažne znaky abstrakcie. „Toto je moja parketa, keď sa už do toho pustím, celého ma to pohltí, dokážem pritom stáť aj niekoľko hodín, kým nedostane dielo želanú podobu. Keď to človeka vtiahne, už niet návratu,“ opisuje akademický sochár svoje zanietenie pre prácu.
Všetky spomienky na svoje diela má sochár stále v živej pamäti, ale v oblasti svojej voľnej tvorby si najviac cení pamätník venovaný pamiatke slávnej zvonolejárskej dielni, ktorá pôsobila v Spišskej Novej Vsi okolo roku 1600 a jej zakladateľovi Majstrovi Konrádovi. Dielňa Majstra Konráda bola prvou gotickou zvonolejárskou dielňou na Spiši a zároveň najvýznamnejšou na celom Slovensku. Jej bronzové zvony, krstiteľnice a epitafy sa nachádzajú aj v okolitých krajinách. Pamätník má názov Miesto prianí a jeho súčasťou je imaginárny portrét jej zakladateľa polozvon, ktorý pozýva návštevníkov do svojich útrob potichu vysloviť svoje priania, a symbolickým zazvonením na menší zvonček ich vyslať priamo do nebeských výšin.
Vízia do budúcnosti
Do našich životov v posledných dvoch rokoch zasiahla pandémia, ktorá výrazným spôsobom ovplyvnila plány takmer každého z nás a dotkla sa rovnako aj umelcovej cesty. „Z ekonomických dôvodov je ohrozená záchrana poslednej pamiatky, ktorú som mal v pláne, a to Mariánsky stĺp v centre mesta Poprad. V budúcnosti sa chcem preto venovať voľnej tvorbe v oblasti drobnej plastiky, ktorej som sa z časových dôvodov venoval v posledných rokoch menej, ako som chcel,“ zhrnul svoju umeleckú víziu uznávaný a napriek nie veľmi priaznivej dobe stále optimisticky naladený sochár Štefan Kovaľ.
Najsvätejšia trojica v Hniezdnom pred reštaurovaním a po ňom.
Jana Blašková, foto: archív Š.K.
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 22 (8. jún 2022)