• Mgr. Miriama Sekelská

Tragické osudy židovskej komunity v Staroľubovnianskom okrese

Updated: Mar 26

Židia žili v Starej Ľubovni pokojne a v dobrej atmosfére. Mali svoje školy, synagógu, cintorín aj mikve. Mali otvorené dvere k vzdelaniu, kultúre, spoločenskému životu. Roky po vyhlásení autonómie v októbri 1938 boli pre nich tragické. Zbavení všetkých práv a majetku boli ponechaní napospas osudu.

Deportácia Židov zo Starej Ľubovne. Zdroj: ŠA Prešov

„Na Spiši pôsobili už v prvej štvrtine 17. storočia, ale ich činnosť bola obmedzená iba na obchodovanie.“


Územie vtedajších šestnástich spišských miest spravovali poľskí starostovia. Ich patrónom bol Stanislav Ľubomírsky, ktorý bol k Židom tolerantný a ochraňoval ich. Obyvatelia z toho neboli nadšení a prechovávali voči nim zášť. Nechceli, aby sa Židia usadzovali a kupovali majetky v zálohovej časti Spiša.

Avšak o sto rokov neskôr pomaly prichádzali Židia z juhovýchodného Poľska (Haliče). V 19. storočí už obývali Hniezdne, Podolínec, Haligovce a V. Lipník. Sústredili sa aj v šarišských obciach v okolí Starej Ľubovne, najmä v Obručnom, Čirči, Plavnici, Plavči a Ľubotíne. K prílevu židovského obyvateľstva na naše územie došlo po vyhlásení 1. ČSR, keď bola vyhlásená občianska rovnoprávnosť židovského obyvateľstva s ostatnými občanmi Uhorska. Do mesta prichádzali lepšie situovaní židovskí obyvatelia, ktorí skúpili jedenásť domov na Námestí sv. Mikuláša. Vytvorili židovskú náboženskú obec. Po roku 1880 mala viac ako 200 členov a vlastný rabinát.


„V 20-tych rokoch minulého storočia si dali Židia v Starej Ľubovni postaviť synagógu.“


V tom čase mali aj židovský cintorín a rituálne kúpele mikve. Existovali aj rôzne spolky ako Spolok židovských žien a Chevra kadiša (sväté bratstvo) a pod.


„V 30-tych rokoch mala komunita historicky najviac členov, bolo to viac ako 360 osôb.“


Ekonomicky sa tejto komunite darilo. V rokoch 1918 - 1938 vlastnili Židia dvadsať obchodov, dve píly, likérku, šesť hostincov a krčiem. Pracovalo tu štrnásť židovských remeselníkov, lekári, lekárnik, inžinier, právnici a niekoľko úradníkov. Podnikali vo finančníctve a v roku 1910 zriadili Staroľubovniansku vidiecku banku. Prekvitalo tiež ochotnícke divadlo, židia spolu s kresťanmi naskúšali operetu Modrá ruža od Gejzu Dusíka.


Zdroj: Ľubovnianske múzeum

„Po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938 sa prejavy antisemitizmu aj tu zintenzívnili. Asi 50 Židov bolo odvlečených za tzv. arbitrážnu líniu pri budúcej hranici s Maďarskom.“


Zakázali Židovskú stranu. V roku 1940 mala komunita okolo 334 členov. Tvorili 15 percent obyvateľstva. Nacisticky orientovaní obyvatelia sa k nim správali násilnícky, mali byť vyhnaní z okresu. Židovskí študenti už nemohli navštevovať verejné školy. Bolo zničených 43 podnikov, obchodov a živností s ročným obratom asi 5 mil. Kčs.

Miestni gardisti 21. marca 1942 odvliekli 50 dievčat a mladých žien do zberného tábora v Poprade. O štyri dni ich deportovali do Osvienčimu. Vzápätí odvliekli desiatky mladých mužov do tábora v Žiline a 4. apríla ich deportovali do koncentračného tábora Majdanek. Šestnástim sa podarilo ujsť. Neskôr začali deportovať celé rodiny. Zo Staroľubovnianskeho okresu vtedy odvliekli 643 Židov. Deportácie ustáli v októbri 1942. V Starej Ľubovni ostalo 42 a v celom okrese 79 Židov.


„16. októbra 1944 nemecké komando a príslušníci Heimatschutzu na vrchu Schotárka v Jakubianskych horách zajali 21 židovských obyvateľov Starej Ľubovne a okolia a previezli ich na hrad. Na vrchu zastrelili Jozefa Hechta a pred odchodom spálili dva senníky, v ktorých zhoreli tri osoby.“


článok pokračuje pod obrázkom nižšie


Nacisti na nádvorí hradu zajatcov trýznili a ôsmich usmrtili. Mŕtvoly zahrabali na hrade alebo v jeho podhradí. Boli medzi nimi aj miestni občania bratia Koloman a Armin Schloss, Lenka Taubová, Mária Hechtová, Alexander Weiss, manželka Mária Weissová a syn Ján Weiss. Ostatných deportovali.


„Poslednou známou akciou komanda bolo prepadnutie bunkra na vrchu Jankovec zo 17. novembra 1944. Pri tomto prepade sa podarilo komandu zadržať 20 Židov, ktorých rovnako previezli na Ľubovniansky hrad.“


Odtiaľ boli prevezení do Kežmarku a neskôr transportovaní do Ravensbrücku. Podľa záznamov sa oslobodenia dožili len siedmi. Po druhej sv. vojne sa do okresu vrátilo zhruba 50 bývalých obyvateľov. Oživili náboženskú obec a sionistickú organizáciu. V roku 1947 vyzbierali 10 000 Kčs a dali vysadiť les v Jeruzalemských horách na pamiatku obetí holokaustu z Československa. Zo Starej Ľubovne v rokoch 1948 - 1949 väčšina Židov odišla do Izraela.



zdroj: leták Židia & Stará Ľubovňa


Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 10 (17. marec 2021)


Prihláste sa na odber našich

e-mailových správ

  • White Facebook Icon

Ochrana osobných údajov | © 2020 Ľubovnianska mediálna spoločnosť, s.r.o. | S podporou bajan.sk