Medové pečivo má dlhoročnú tradíciu. Jeho história siaha až do čias starého Ríma, kde sa medové cesto stvárňovalo voľnou rukou, pieklo v podobe placiek alebo v hlinených formách. Šírenie medového pečiva bolo prenikavé, pretože po dlhé storočia bolo jediným druhom sladkého pečiva v celej Európe. Medovnikárstvo bolo v Európe rozšírené už v čase stredoveku.
Začiatky medovnikárskeho remesla siahajú na Slovensku do 17. stor. Centrom medovnikárskej výroby na Spiši v najstaršom období bola Levoča, ale čoskoro medovnikárstvo preniklo aj do Kežmarku, Spišského Podhradia, Spišskej Soboty a Gelnice. Na východnom Slovensku medovnikársku výrobu reprezentovali Košice, Bardejov, Prešov a Sabinov.
Medovnikári mali blízko k rezbárstvu. Pracovným nástrojom výroby medovníkov, tohto pôvodne starobylého pečiva, ktoré sa pieklo z drahého medu a vzácnych korenín, boli drevené rezbársky zhotovené formy, do ktorých sa cesto vtláčalo rukou. Zvyšok cesta sa z formy odstránil a vyformovaný tvar sa vyklopil. Výrobky sa uložili na plech a po jednom alebo po dvoch dňoch sa piekli na miernom ohni.
Medovnikári si formy objednávali od ľudových rezbárov alebo vandrovných tovarišov, zručnejší skúšali vlastnoručne zhotoviť repliky obľúbených motívov. Predaj medovníkov sa vtedy sústreďoval do pútnických centier a miest. Výlučným konzumentom medovníkov boli pôvodne zámožné vrstvy z radov aristokracie a meštianstva. Postupom času medovníky prenikli k širším vrstvám obyvateľov mestečiek a dedín.
Každá medovnikárska dielňa bola charakteristická určitými vlastnosťami svojich výrobkov, a tak si uchovávala aj tajomstvo spôsobu svojej výroby. Medovnikári z týchto dôvodov nezaznačovali recepty a výrobné postupy, a preto pri odborných výskumoch sa ani jeden takýto recept nepodarilo zistiť. Umelecká hodnota medovnikárskeho remesla spočíva bezpochyby v rezbe drevených foriem, ktorá hlavne v najstaršom období dosiahla pozoruhodné výsledky. Rezba drevených foriem sa sústreďovala do medovnikárskych dielní. Drevené formy si zhotovovali niektorí medovnikári sami, využívajúc na to zimné mesiace. Odbyt medovnikárskych výrobkov nezávisel ani tak od akosti cesta, ako skôr od vonkajšieho tvaru a dekoratívnosti. Preto rezbe foriem venovali veľkú pozornosť a vynaliezavosť. Bolo v tom aj určité zápolenie, ktorý majster prinesie na trh nový tvar medovníka a novú výzdobu.
Formy sa vyrezávali z dobre vysušeného hruškového dreva, pretože bolo pevné a trvanlivé. Používalo sa aj drevo z čerešne, orecha alebo javora. Z najstarších čias sú formy so zložitejšími motívmi, umelecky náročnejšími, čo dodávalo tomuto remeslu patričnú úroveň, vážnosť a punc. Najrozšírenejšími motívmi sa stávajú okrem postáv v dobových kostýmoch najmä srdcia, bábiky, husári a koníky.
V rezbe medovnikárskych foriem nebolo výrazných regionálnych odlišností a podobné motívy sa po dlhé desaťročia vyskytovali po celom území Slovenska.
Medovnikárstvo si zachovalo a ustálilo svoju zvláštnu techniku. Tá prechádzala z generácie na generáciu, z majstra na tovarišov a učňov, ktorým odovzdával svoje poznatky.
Koncom 19. stor. výroba medovníkov z drevených foriem zaniká. Príčinou bolo zakladanie cukrovarov a výroba cukru z repy. Cukor a sirupy z cukru nahradili med a začali sa vyrábať výrobky z cukrového cesta. Namiesto namáhavého vtláčania cesta do drevených foriem vykrajovali sa tvary medovníkov plechovými formičkami. Oproti predošlým mali úplne odlišný charakter. Potierali a ozdobovali sa pestrofarebnými polevami a výzdoba sa dopĺňala lepením farebných obrázkov i zrkadielok. Tento vývoj spôsobil, že drevené vyrezávané formy sa stali už ďalej nepotrebnými a dostali sa z medovnikárskych dielní do depozitárov múzeí. Predstavujú tak umelecké a kultúrnohistorické doklady jednej etapy medovnikárskeho remesla.
Pečenie medovníkov však na Slovensku nezaniklo. Pretrvalo v rodinách potomkov medovnikárov a včelárov. Pri spracovaní medu a výrobe medovníkov sa dostávajú do akéhosi liečebného stavu a prepojenia s predkami.
autor: Viera Mošoňová, foto z knihy: Ornament
a predmet, Oľga Danglová
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 2 (20. Január 2021)