Od ranného veku mi moja mamka rozprávala o mojich starých rodičoch, ktorých som, žiaľ, nepoznala. Svojich rodičov mala nesmierne rada, tak ako určite máme radi všetci našich rodičov, ale obzvlášť bola hrdá na svojho otecka. Ako zručný stolár-rezbár bol v Ždiari Šimon Mačák (1910-1978) známou osobnosťou. Preto nečudo, že ho v 60-tych rokov oslovilo Ľubovnianske múzeum, aby obohatil vznikajúcu zbierku o sane a postele. Tieto krásne vyrezávané exponáty vznikali v jeho dielni niekoľko mesiacov počas dlhotrvajúcich zím, lebo, samozrejme, cez iné ročné obdobie bolo inej práce habadej.
Sane ždiarskeho typu z dielne Š. Mačáka nachádzajúce sa v permanentnej expozícii povozov hradu Ľubovňa.
SANE V EXPOZÍCII HRADU ĽUBOVŇA
Sane ždiarskeho typu boli vyrobené zo smrekového dreva. Vhodný smrek si už vopred vyhliadol starý otec pri svojej práci, lebo ako strážmajster lanovky na ždiarskom úseku prešiel lesom denne niekoľko kilometrov. Na zhotovenie saní sa zo smreka využila časť stromu s pňom. Peň už musel byť krivý a mal mať formu saní. Sušenie dreva trvalo tri roky pred vypracúvaním. Keď boli zhotovené, začal môj starý otec vyrezávať jeho obľúbené vzory, akými boli tatranské kvety a srdcia. Dal si naozaj záležať, lebo práca s drevom bola nielen jeho obživou, ale aj srdcovou záležitosťou.
Po ukončení sa časť saní natrela špeciálnym politurovaným lakom a časť, pre Ždiar veľmi typickou, červenou farbou. Táto základná farba sa časom udržiavala pravidelným pretretím lodným lakom. Sane boli podbité kovovými pásmi, ktoré boli vyrobené miestnym kováčom na základe vzoru, ktorý predbežne vystrihol starý otec z plechu. Celá procedúra zhotovenia saní trvala celú zimu, čo v podtatranskej dedinke znamenalo niekedy aj päť mesiacov.
Vo svojom živote vyhotovil môj starý otec viacero saní, ale tieto boli obzvlášť krásne. Vďaka permanentnej expozícii povozov pod nástupnou budovou hradu Ľubovňa si môžu návštevníci pozrieť zručnosť veľkého remeselníka, akým môj starý otec bol.
VÝSLEDOK UMU A ŠIKOVNOSTI
Postele môžu návštevníci ľubovnianskeho skanzena nájsť v obydlí mlynára v mlyne. Boli to hosťovské postele, ktoré boli vyrobené podobným spôsobom ako sane. Do kolekcie patrila aj detská, krásne vyrezávaná kolíska, ktorá sa, žiaľ, pri toľkých detičkách nezachovala.
V domácnosti Šimona Mačáka bolo skoro všetko vyrobené vlastnými rukami a z dreva. Krásna drevenička, ktorú si vystavil so svojou manželkou Agnesou, stojí dodnes. Stará sa o ňu ich syn a môj ujo, ktorý po svojom otcovi prevzal nielen jeho krstné meno, ale aj zručnosť a vzácne remeslo.
Postele od majstra Š. Mačáka v skanzene v podhradí Ľubovnianskeho múzea.
SPOMIENKY NA VZÁCNEHO ČLOVEKA
Pred niekoľkými rokmi mi mama, Angela Šutorová, rod. Macaková porozprávala spomienky, v ktorých opisuje svoje detstvo a svoju pozornosť venovala aj saniam:
„Vystrúhal ich pravdepodobne, keď sa vrátil z vojny, hneď po svadbe. Stolárčina bola nielen jeho prácou, ale aj koníčkom. Venoval tomu všetok voľný čas, aký len gazda môže mať. Pracoval nielen prakticky, ale aj esteticky. Veď posúďte sami. Keď sa človek pristaví pri saniach a všimne si detaily… Kvety, ktoré vystrúhal na saniach, boli aj na manželskej posteli a na detskej kolíske.
Sane slúžili na viaceré účely, ale hlavne na dva najdôležitejšie. Prvým bolo, že môj otecko vozil pána farára každú nedeľu po omši v Ždiari na druhú svätú omšu do Javoriny. Sane sa vystlali najbelšími kožušinami z baranov, aby bolo pánovi farárovi teplo a taktiež, aby boli pekné. Veď bola nedeľa a išlo sa do kostola!
Druhým hlavným účelom bol prevoz chorých detí k pani lekárke Ježikovej do Spišskej Belej. Bolo nás desať detí a detských chorôb bolo neúrekom. Aby dieťa cestu prežilo čo najlepšie, spodok saní sa vystlal “stryžľakom” - ľanovým slameníkom, na to sa dalo plátno, potom deka a dieťa sa zabalilo do perín. Zapriahli sa dva kone. Otecko mal iba jedného, ale stále si požičal od brata, aby šiel záprah rýchlejšie. Len pre informáciu - vzdialenosť medzi Ždiarom a Spišskou Belou je zhruba 20 km a v zime s chorým dieťaťom to bola nekonečná cesta.
Sem-tam sa sane požičiavali na svadby a iné slávnostné účely. Koľkokrát sa v sprievodoch v nich viezli muzikanti. Vtedy sa krásne pestrofarebne ozdobovali stužkami. Predstavte si tu krásu, keď sa zasneženým 7-kilometrovým Ždiarom preháňajú pestro ozdobené sane s vyhrávajúcou muzikou. Malo to svoje čaro, na ktoré nikdy nezabudnem.
Mali sme viacero saní a tieto, keď si dobre pamätám, mali dve sedadlá-kanape, ktoré sa otvárali. V zadnom sa uskladňovali osobné veci, jedlo a pod. A v prednom sa uskladňovala “obrotnica”- vrece do ktorého sa dávalo žrádlo pre kone a deky na pokrytie po námahe rozhorúčených koní.
Môj otecko bol aj strážmajster lanovky na drevo “sodrunka” v Ždiari. Odchádzal každé ráno o tretej hodine rannej, ešte za tmy, aby skontroloval ždiarsky úsek. Neraz sa mu stalo, že stretol okrem inej zveri aj medveďa. Nebolo mu všetko jedno, ale vždy sa mu z toho podarilo vyjsť bez jedinej potyčky. Mal toho naozaj veľa, ale robil to s láskou a úctou.”
Katarína Chapuis Šutorová
Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 47 - 48 (15. december 2020)