• Mgr. Miriama Sekelská

Byť zvonárom v obci bola kedysi významná funkcia

Updated: Jan 10

Štefan Vasiľ vyrastal vo zvonárskej rodine. Vždy, keď niekto pochváli majestátny Chrám sv. apoštolov Petra a Pavla v Jakubanoch, rozrozpráva sa o tom, ako kedysi spolu s bratmi chodili zvoniť do veže. Vybehnúť niekoľkokrát 120 schodov nebol pre nich žiaden problém.


V päťdesiat metrovej veži sú štyri zvony. Veľký a stredný sú pomenované po sv. Petrovi a Pavlovi.


Zvonárska rodina manželov Štefana a Márie Vasiľovej bývala vyše fary v dome s predsieňou a jednou obývacou izbou. S manželmi v ňom žili aj šiesti synovia - Ján, Štefan, Jozef, Emil, Mikuláš a Michal. Druhorodený Štefan ostal žiť v rodnej dedine ako jediný. „V šesťdesiatych rokoch mal zvonenie na starosti pán, ktorý už mal svoj vek. Keďže sme bývali blízko cerkvi, môj otec sa toho ujal. Spoliehal sa aj na našu posilu. Zvyčajne chodil ráno zvoniť otec alebo mama. My sme sa chystali do školy, ale na obed a večer už posielali nás. S bratmi sme sa pretekali, kto bude vo veži prvý. Počas sviatkov sme museli ísť hore minimálne dvaja alebo traja, pretože sa zvonilo so všetkými zvonmi,“ spomína Štefan, ktorý musel denne niekoľkokrát vybehnúť a zbehnúť 120 schodov. Vtedy to preňho nebolo nič.

Teraz má 75 rokov a húževnatosť ho neopustila ani v tomto veku. Je predsedom Jednoty dôchodcov, spevákom a tanečníkom v súbore Kečera.


ZVONY ZAČÍNALI A KONČILI DEŇ

Sigňarka (najmenší zvon) má ženské meno Eva.

Byť zvonárom v obci bola kedysi významná funkcia. Všade na dedinách má vyzváňanie na zvonoch i v súčasnosti zaužívané pravidlá. Zvonenie v pracovný deň sa odlišovalo od nedele a sviatkov. „V týždni sme vstávali tak, aby sme už ráno o piatej zvonili ,napaceri’ so stredným zvonom. Potom sa zvonilo na rannú službu, napoludnie a na konci

pracovného dňa znova ,napaceri’. V sobotu sa zvonilo ako v pracovný deň, ale pred západom slnka sa ešte zazvonilo so ,sigňarkou’, na znak toho, že nasleduje nedeľa. K nemu sa postupne pridával do pohybu malý, stredný a veľký zvon,“ vysvetľuje Štefan. Rovnako sa postupovalo aj pred sviatkami.


SRDCE ZVONA NESMELO VYNECHAŤ

Dôležité bolo, aby sa mohutné zvony najprv rozhojdali do svojho pravidelného rytmu. „Chytilo sa do ruky srdce aj motúz, s ktorým sa pomaly rozkýval zvon. Srdce sa pustilo až keď bol v pravidelnom rytme, nesmelo vynechať. Hlahol zvonov musel do seba krásne zapadať. Boli sme malí chlapci a len horko ťažko sme dosiahli na srdce a povraz. Otec nám preto zhotovil forštu (stupienok), aby sme mohli zvon rozozvučať - ako sa patrilo. Dnešná automatika už toto nedokáže,“ dodáva Štefan.

Stredný zvon je nazvaný po sv. Mikulášovi, je na ňom vyobrazený.

V nedeľu sa tiež začínalo zvoniť ráno ,napaceri’ ale už s veľkým zvonom. Pokračovalo sa pred prvou liturgiou okolo siedmej hodine rannej veľkým zvonom. Postupne začali vyzváňať malý, stredný a veľký zvon. Predzváňalo sa trikrát. Rovnako sa postupovalo aj pred veľkou liturgiou okolo desiatej. „Po prvom zvonení sme z veže pozorovali, kedy vyšiel farár z fary a začali sme zvoniť druhýkrát. Keď išli ľudia z cerkvi zvonilo sa s veľkým zvonom na obed. O druhej poobede sa zvonilo na večiereň. Večer sa opäť zakončil ,napaceri’ s veľkým zvonom,“ povedal Štefan, ktorý doteraz podľa hlaholu vie, ktoré zvony vyzváňajú.


Podobne sa zvonilo aj počas veľkých sviatkov. „Na Roždestvo (Vianoce) sa vyzváňalo pred polnocou na polnočnú službu. Na Veľkú noc sa pridalo zvonenie po polnoci z bielej soboty na ráno, na nedeľnú slávnostnú službu,“ doplnil. Ak niekto zomrel, nesmelo sa zvoniť po západe slnka. Úmrtie sa oznamovalo tromi zvonmi ráno, na obed a večer.


DOKÁZALI ODOHNAŤ BÚRKU

Pohľad z veže nad kupolou. Rok 1973. Zdroj: ÚEt SAV

Keď prichádzala silná búrka, zvonilo sa, aby sa rozohnali mraky a neprišlo krupobitie. „Bolo jedenásť hodín večer, prichádzala veľká búrka. Otec nás zobudil a išli sme. Zvonili sme do tretej rána vkuse. Tri dni mi potom ešte zvonilo v ušiach,“ pamätá si dodnes Štefan. Začínalo sa ,sigňarkou’ a postupne sa pridávali ďalšie tri zvony. „Hromov sme sa nebáli, prehlušili ich zvony. Videli sme len ako sa blýskalo,“ opísal Štefan a potvrdil, že skoro vždy sa mračná rozišli na všetky strany.


Starší chlapci sa pomaly rozpŕchli do škôl. Otec odišiel robiť pastiera do Hniezdneho. Mama sa starala o mladších synov a gazdovstvo. Zvonárske remeslo sa po desiatich rokoch prirodzene udomácnilo v ďalšej rodine. V roku 1988 boli jakubianske zvony elektrifikované. Ručné zvonenie na Slovensku pomaly vymiera.

Fotografia z roku 1971. Zdroj: ÚEt SAV


Článok bol uverejnený v Ľubovnianskych novinách č. 47 - 48 (15. December 2020)

Prihláste sa na odber našich

e-mailových správ

  • White Facebook Icon

Ochrana osobných údajov | © 2020 Ľubovnianska mediálna spoločnosť, s.r.o. | S podporou bajan.sk