• Redakcia ĽN

Adam Zreľák: ,,Cesta futbalistu je ťažká a osamelá.“

Pochádza zo Staroľubovnianskeho okresu a už v detstve ukazoval veľký športový talent. Futbalista Adam Zreľák (26) začínal doma, v školskom klube v Ľubotíne, odkiaľ putoval do neďalekých Lipian. Odvtedy jeho kariéra neustále napredovala. Bývalý kapitán slovenskej reprezentácie do 21 rokov momentálne pôsobí v druhej nemeckej bundeslige. O svojich futbalových začiatkoch, ale i o tom, ako oddychuje, nám prezradil v nasledujúcich riadkoch.


Rodák z Ľubotína a bývalý kapitán slovenskej 21-ky.


Do futbalu sa Adam zamiloval už ako malý chlapec. V piatom ročníku základnej školy odišiel do neďalekých Lipian, kde získaval prvé zručnosti. „Na začiatky stále spomínam rád, pretože som vtedy dostal prvý impulz v naštartovaní mojej kariéry. Boli to pekné futbalové aj školské časy, plné nezabudnuteľných chvíľ a spomienok. Mám odtiaľ veľa kamarátov, s ktorými som doteraz v kontakte,“ povedal.

Zlomom v kariére bol prestup medzi mládežníkov Ružomberka. Adam sa na Liptove napokon presadil a našiel tam aj druhý domov. „Keď som odchádzal do Ružomberka, veľa som sa predtým rozprával so Štefanom Zošákom (futbalista – pozn.), ktorý ma presvedčil. Napokon som si tam našiel aj moju terajšiu manželku Veroniku, s ktorou som sa v Ružomberku usadil,“ spomenul si na začiatky. V pamäti si rád uchováva aj nasledujúce pôsobenie v Slovane Bratislava, pre Adama to bol veľký krok v kariére. ,,So Slovanom sme každý rok bojovali o titul, vždy naňho budem rád spomínať. Na moje prvé profesionálne kluby na Slovensku mám skvelé spomienky,“ podotkol A. Zreľák, ktorý neskôr pôsobil aj v českom Jablonci.

Príhod, ktoré mu utkveli v pamäti, bolo veľa, no jednu z tých najkrajších zažil práve v ružomberskom klube. „Cez zimnú prípravu sme boli na sústredení na Malinô Brdo a hrali sme futbal v polmetrovom snehu. Išlo o lyžiarske stredisko, kde okolo nás lyžovali iní ľudia, ktorí na nás napokon zavolali horskú službu, pretože sme im zavadzali. V reprezentácií som si splnil sen, keď sa mi podarilo stretnúť s Marekom Hamšíkom.“


Trávi čas so svojou rodinou.


BOJOVNÍK S ČÍSLOM 11, KTORÝ SA NEVZDÁVA

V roku 2017 prestúpil Adam do zahraničia, presnejšie do futbalového Nemecka. Pre útočníka znamenalo pôsobenie v Norimberku výrazný posun v kariére. Pochopiteľne, začiatky boli náročné, bolo potrebné naučiť sa napríklad jazyk. „Nemci sú dosť hrdý národ, no aj tak sa mi tu podarilo adaptovať vďaka mojej bojovnosti. Veľkou vecou bolo, keď sme postúpili do Bundesligy, kde som si zahral proti veľkým klubom ako FC Bayern Mníchov, Borussia Dortmund a podobne.“

Každý nádejný futbalista chce dosiahnuť vytýčený cieľ a vydávať zo seba maximum, aj keď sa práve nedarí. Najťažšie je to podľa Adama v pubertálnom veku. „Je tam veľa nástrah, ktorými som si prešiel aj ja. Stále treba ísť za svojím snom. Prídu veci, ktoré človek časom oľutuje, môžete okolo seba stratiť ľudí, pretože cesta futbalistu nie je ľahká, práve naopak, je to dosť ťažké. Všetko sa ale raz vráti v podobe úspechov, a tí správni ľudia pri nás budú stáť stále. Pochopia to.“

Adam má v súčasnosti za sebou ťažký rok, v ktorom ho čakali štyri operácie a niekoľko ďalších zranení. Aj keď ho to dokázalo veľmi potrápiť, všetko je to podľa neho v psychickom nastavení človeka. „Vždy som sa dokázal vrátiť na sto percent naspäť. To, že ste zranený, si musíte usporiadať v hlave. Potom potrebujete znovu drieť na sto percent, aby ste sa dokázali vrátiť silnejší. Musel som si to neustále pripomínať, no ak má človek podporu, ide to ľahko.“

Ako Adam prezradil, pred každým zápasom má vlastný rituál, nikdy sa nezabudne pomodliť. „Pozerám sa na fotky mojich detí a manželky, pobozkám ich a prežehnám sa.“


PRAJE SI, ABY TO CELÉ SKONČILO

Počas pandémie sa zastavil kolotoč súťažných zápasov, futbalisti naďalej iba trénovali. Pre Adama však toto obdobie ostane zapamätateľné aj pre iné dôvody, pretože sa mu narodila druhá dcérka. „Konečne som mal čas naplno sa venovať rodine a môjmu prírastku, dcérke Zarke,“ poznamenal.

Oddych pre každého vrcholového športovca znamená veľa, svoje spôsoby má aj Adam. „Nie je to pre mňa len dovolenka pri mori, ale hlavne čas strávený s rodinou. Byť od nich nie je ľahké. Milujem prírodu a iné športy, takže oddychujem aj takto.“ Najväčšiu oporu má v manželke Veronike, deťoch, mame, otcovi a súrodencoch. „Je veľa príbuzných a kamarátov, ktorí ma podporujú a ja im zato nesmierne ďakujem. Do mojej rodnej dedinky Ľubotín sa vraciam najmä kvôli nim a vždy si nájdem čas, aby som prišiel naspäť.“

Prírodu v okrese má veľmi rád a považuje ju za jednu z najkrajších. Okrem iného vždy rád navštívi aj Ľubovniansky hrad, ktorý by podľa neho mal vidieť každý zahraničný turista.

Natália Havrilová


Článok bol publikovaný v Ľubovnianskych novinách č. 47-48 (15. decembra 2020)

Prihláste sa na odber našich

e-mailových správ

  • White Facebook Icon

Ochrana osobných údajov | © 2020 Ľubovnianska mediálna spoločnosť, s.r.o. | S podporou bajan.sk